Zrejme to tak malo byť

~54. časť~

„Sara Bianka Violet Denielsonová.” Povedala som po chvíli, keď sestrička odniesla malú do inkubátora na novorodenecké oddelenie. Sara sa doširoka usmiala a silno ma objala. V tej chvíli ma zabolelo celé telo, ale objatie som potrebovala. Pozrela sa na mňa a potom na chalanov.
„Mali by ste sa ísť učiť na zajtra.” Obaja sa ako na povel pousmiali. „A čo ty Sara.” Vedela som, ku čomu sa schyľuje.
„Ja ostanem s Emou. Nebude tu predsa sama.” Išla ku Teovi a pobozkala ho. Obaja mi kývli hlavou na pozdrav a opustili izbu.
„Naozaj ju chceš pomenovať takto?” Takto som ju asi ešte nikdy neprekvapila a z toho som mala radosť.
„Máš s tým problém? Dám jej mená po dvoch najlepších priateľkách, aké som si mohla priať. No budeme jej hovoriť Violet alebo Viola. To meno sa mi páči a aspoň nevzniknú žiadne nedorozumenia. Okrem toho jej meno Violet pristane. Aspoň dúfam, že ma o pár rokov zaň nebude nenávidieť.” Pousmiala som. „A okrem toho by si mala ísť domov a učiť sa. Zajtra máš školu.” Nechcela som, aby sa jej kôli mne zhoršili výsledky.
„Nebola som tam ani dnes. Čakala som na to, kým sa prebudíš.” To ma dojalo. Vedela som, že Sara by tu presedela aj týždeň, len aby si bola istá, že budem v poriadku.
„To si nemusela, ale vďaka.” Pohladkala ma po vlasoch s úsmevom na perách.
„To meno je prekrásne. Určite si ho obľúbi. Mne sa páči.” Usmiala som sa. Bála som sa, že si ľudia pomyslia, že tri mená je niečo staré a blbé. Podľa mňa to bolo však zaujímavé a moderné. Názory iných ma zatiaľ nezaujímali. „Máme pre teba zopár noviniek. Ak pôjdete obe domov, budete spolu od rána až do poobedia. Poobede prídeme my a pomôžeme ti s ňou. No o mesiac sa ti začne prvá hodina so začiatočníkmi s tancom. Po meste sme polepili plagáty a prihlásilo sa niekoľko žiakov. Bude to skvelé. Ty ich budeš učiť a my sa s Violou budeme prechádzať po meste. Skôr ju budeme kočíkovať, ale to nevadí.” Zasmiala sa. „Aspoň si kus zarobíš, oddýchneš a potancuješ. Bude to skvelé, uvidíš.” Žmurkla na mňa. „Aký si mala pocit, keď si ju po prvýkrát videla a držala.” Usmiala som sa pri tej predstave. Mala som pocit, že som ju dlho nevidela.
„Rozbúšilo sa mi srdce. Do tela sa nahnala horúčava. Rozklepalo sa mi celé telo a..” Povzdychla som si s úsmevom na perách. „Mala som pocit, že sa na mňa dívajú Lukasove oči. Je prekrásna. Má takú hebkú jemnú pokožku. Najhoršie na tom je, že si akosi nemôžem zvyknúť na to, že mám malú zdravú dcérku a som matkou. Je to také zvláštne. Mám pocit, že mám tridsať, ale pri tom mám devätnásť.” Zasmiala som sa a pozrela sa na ňu.
„Ja viem moja. Všetko bude v najlepšom poriadku. Ani sa nenazdáš a bude ti hovoriť mama. Začne cupitať po dome a objavovať nové veci. Bude zažívať každodenné dobrodružstvo. Pôjde do škôlky a neskôr si s ňou budeš robiť úlohy a učiť ju počítať. Budeš tou najlepšou matkou a budeš sa jej snažiť dať najviac lásky a všetko čo len bude potrebovať. Budeš skvelou mamou. Už teraz ňou si.” Do očí sa mi hrnuli slzy. Nič krajšie som ešte asi ani nepočula. Potrebovala som podporu a tú som mala z každej strany. Potrebovala som pomoc a hlavne som potrebovala pochopenie.
„Chalani m sľúbili, že keď ťa pustia z nemocnice, pôjdeme to osláviť. Treba si vyhodiť z kopýtka. Ty to potrebuješ najviac. Zaslúžiš si to.” Usmiala som sa na ňu. Nechcela som si vyhodiť z kopýtka. Chcela som byť zodpovednou osobou, ktorá sa bude starať o svoje dieťa.
„Bola by som radšej, keby pustili aj malú zajtra domov.” Pousmiala sa a postavila ku oknu.
„Pýtala som sa doktora či by to bolo možné, ale nie. Je to bežné opatrenie. Okrem toho si zajtra večer budeme môcť vypiť.” Nechcela som jej kaziť náladu a pokaziť dobrý nápad.
„Už chcem byť doma.” Zasmiala sa.
„Radšej si oddýchni tento týždeň, pretože potom to bude vojna.” Toho som sa bála najviac.