V sobotu doobeda si zbalím svoj otrasný kufor, vezmem si svetrík a idem dolu na vrátnicu. Eva to včera zrejme prehnala, pretože ešte spí. Po incidente s potetovancom a jeho kamošmi, pri ktorom mi Jakub zachránil dušu, som sa vrátila do sály, ale akosi sa mi už nechcelo baviť. Hlavu som mala plnú myšlienok na neho. Vôbec toho chalana nedokážem čítať. Prečo sa v škole správa ako totálny pako a potom mi dobehne na pomoc? Ak by to robil kvôli Karin, dávalo by to zmysel. To je jediné vysvetlenie, na ktoré prichádzam.
„Dobré ráno," zdraví ma na chodbe Maťo. „Takže už vyrážaš?"
„Áno, o chvíľu mi to ide."
„No jasné, musíš sa ponáhľať. Určite ťa už niekto doma čaká."
Posmešne si odfrknem. Kto by už len na mňa mohol čakať okrem Klárky?
„Čo je? Povedal som niečo hlúpe?"
„Ani nie, len asi nevieš, ako to u nás doma – teda vlastne u tety doma – chodí."
„Skôr som myslel, že na teba čaká tvoj... No to je jedno," zahovára rýchlo v rozpakoch.
Usmejem sa na neho, zaželám mu pekný víkend a chytím rúčku kufra. Maťo sa mi však postaví do cesty a oprie sa rukou o stenu, aby som nemohla prejsť.
„Nechcem ťa zdržiavať, ale ešte jednu vec," ošíva sa. „Viem, že bývaš hneď vo vedľajšom meste. Ak by si chcela, mohol by som sa staviť, keby som čisto náááhodou tade prechádzal."
Nechápem, prečo okolo toho robí také divadlo.
„Samozrejme. Číslo na mňa máš, aspoň by som nemusela drepieť doma a zrážať sa na každom kroku s dvomi bratrancami."
Široko sa usmeje. Už zase má okuliare, ale akosi som si zvykla. Zdá sa mi však, že sa mu zhoršilo akné. Hm, skúsim doma pozrieť, či nemám niečo, čo by mu pomohlo.
„Fajn. Daj sem, pomôžem ti s tým kufrom," ponúka sa a berie mi rúčku. Vďačne mu ho prenechávam, aj tak budem mať čo robiť, kým sa s ním dotrepem na stanicu. Určite mi zase aspoň stokrát vypadne koliesko.
„Ach jaj, zabudla som si v kúpeľni mobil," spomeniem si dolu na vrátnici. Ráno pri čistení zubov som písala domov, že už vyrážam, a nechala som ho ležať na umývadle. Hodím svetrík na kufor a letím hore.
Na stanicu to stihnem v rekordnom čase. Asi preto, že aj Karin a Petra cestujú domov a všetky tri kráčame spolu.
„No nebolo to včera super?" rozplýva sa Karin. „Až na hysterický výstup môjho brata to bol skvelý večer."
„Náhodou, bolo od neho pekné, že nám pomohol," bránim ho. Stále som im nepovedala o tom, ako ma zachránil neskôr v tme.
Karin na mňa čudne pozrie.
„Ty sa ho zastávaš? Po tom všetko, čo ti vyviedol?"
Myknem plecom.
Karin zastane a prudko sa obráti ku mne.
„Počuj, Eliška, len mi nehovor, že sa ti ten kretén páči?! Je to somár, správa sa príšerne, ťahá sa s otrasnou bandou idiotov a nevydržal s nikým chodiť viac ako týždeň. Ty si milé dievča, opovážiš sa zapozerať do niekoho, ako je on, rozumieš?"
Tak teraz to úplne zaklincovala. Ako jej po tejto tiráde môžem povedať, že Jakub má najkrajšie sivé oči na svete a úsmev, pri ktorom sa topím ako zmrzlina? Teda nie, že by sa usmieval na mňa, ale aj tak. No a tie pery... Pri spomienke na jeho bozky a dotyky mi ešte teraz poskakuje žalúdok.
