V sobotu sa snažím byť doma čo najmenej nápadná. Všetci sú doma, teta Erika upratuje, ujo Roman pozerá futbal, dvaja bratranci sa tlačia v izbe a hrajú počítačovú hru, takže nemôžem ísť ani na Skype s Beou. Tešila som sa na Klárku, ale zdá sa, že kým som preč, celkom na mňa zabúda a viac zapadá do ich rodiny, než do našej. Sedí v kuchyni pri Erike, rozprávajú sa a Klárka češe bábiku. Nemám sa kam ukryť, všade iba zavadziam. Je tu príliš veľa ľudí. Celkom sa mi uľaví, keď mi popoludní pípne sms od Maťa.
„Brat ide do mesta, zvezie ma. Je tam lunapark. Nepridáš sa?"
„Erika," vleziem za ňou do kuchyne. „Mohla by som ísť von? Vraj je tu lunapark."
Zdá sa, že Erike odľahne, že vypadnem z domu.
„Jasné, Eliška, pokojne choď. Dávaj na seba pozor a nevracaj sa neskoro, dobre?"
„Vďaka."
Mrknem do zrkadla, zase žiadna sláva. Tmavomodré obtiahnuté džínsy po členky, plátenné tenisky a tričko. Čo už, nejdem predsa na rande.
Dohodli sme sa o piatej na námestí. Vidím ho už z diaľky. Stepuje na rohu, kontroluje mobil a šúcha si tvár. Hlúpe akné, musím mu s tým nejako pomôcť.
„Ahoj," hodím sa mu okolo krku nadšene.
„Nazdar," odpovedá prekvapene, „si nejaká rada, že ma vidíš."
„Ani nevieš ako. Si moja záchrana, inak by som tvrdla doma a snažila sa vliezť do kumbálu, aby som sa všetkým neplietla pod nohy."
„Máš rada autodróm?"
„Iste, asi ako každý."
„Tak poď," ťahá ma za sebou.
Všade je plno ľudí, hrá hudba, kolotoče svietia a vyhrávajú. Vlezieme do autíčok a naháňame sa, snažíme sa do seba narážať. Potom vyskúšame húsenkovú dráhu a veľkú reťazovku. Maťo je zábavný, každú jazdu na mňa robí smiešne grimasy. Pri ňom prídem na celkom iné myšlienky.
Keď sa zotmie, kúpime si cukrovú vatu a posadíme sa na múrik.
„Maťo, si strašne fajn, vieš to?" drgnem do neho lakťom.
„Veď aj ty si super. Som rád, že si prišla do našej triedy. Nemám rád tie hlúpe fifleny, ktoré sa bavia len o mejkape, handrách a alkohole. Ty si celkom iná, taká správna."
Pri jeho slovách mi trochu zabehne vata. Som iná? Pripomenie mi to vetu z listov od Neznámeho. Podozrievavo škúlim na Maťa, ale venuje sa vate. Nie, to iste nebude on.
„Počuj, premýšľala som, snáď sa neurazíš. Napadlo mi, že mám doma niečo, čo by ti mohlo pomôcť zbaviť sa akné, tiež som s tým mala problémy."
Zahanbene na mňa pozrie.
„To je také zlé?"
„Ale čoby," snažím sa ho utešiť, „ale pamätám si, že mňa to občas aj dosť svrbelo."
„To je pravda, najmä tie zákerné podkožáky sú dosť nepríjemné."
„Super, tak niečo vezmem a v pondelok v škole ti ukážem, čo s tým."
„Prosím, len mi to nedávaj pred tými ťavami, dobre?"
„Neboj, nepadla som z jahody. Donesiem ti to na izbu, platí?"
„Skvelé, takže v pondelok máme na izbe rande," usmeje sa a hneď sa začervená. „Nemyslel som to ako naozajstné rande, len akože, len vtip, chápeš?" koktá ospravedlňujúco. Zdá sa, že on je rovnaké treštidlo ako ja, tiež vždy poviem nejakú somarinu.
