Ani nechcem vedieť, čo je na nástenke o mne dnes. So skrúteným žalúdkom nakúkam na ďalšiu á štvorku. Tentoraz je to fotka. Moja, ako ma niekto drží za ruku a pritískam si tvár o jeho rameno. V prvom momente mám pocit, že omdliem. Niekto ma odfotil s Jakubom? Kedy? Kde? Podídem bližšie a trochu mi odľahne. Je to Maťo na fotke zo včera, keď ma vytiahol z pivničných schodov.
„Ty chodíš s týmto?" vyškiera sa Naďa a dlhým nechtom klopká po fotke. „Veď to je totálny chudák a lúzer. Nechce sa mi veriť, že ste sa vôbec dostali k bozkávaniu, nieto ešte k tomu."
Očerveniem ako čili paprika. Na jednej strane musím povedať pravdu, aby som nezhodila Maťa. Veď on nie je ten, o ktorom sa písalo na včerajšom nechutnom zdrape, no na druhej strane čo ak budú rýpať do toho, kto iný to bol? Nemám chuť pred celou školou priznať, že som Jakubovi sadla na lep.
Už-už otváram ústa, aby som to celé nejako uhrala, ale na ramene pocítim niečiu ruku.
„Aký máš problém s tým, že by sme spolu chodili?"
Prekvapene pozriem na Maťa. Fakt to chce zobrať na seba? Veď sa mu budú všetci rehotať, že sa vláči s cigaňou a budú po ňom vykrikovať všetky hnusné detaily.
„Nemusíš..." šepkám Maťovi, ale iba mi silnejšie zovrie plece.
Naďa naprázdno otvára ústa, nevie, čo povedať. Nakoniec sa iba posmešne uchechtne, strčí si prsty do krku, oboch si nás premeria a odkráča.
Schovám si tvár do dlaní. Je mi zo všetkého nanič. Ako môžu byť niektoré baby také zlé? Ako keby to nestačilo, pretláča sa k nám samotný Jakub. Sexi ako diabol vo vyšúchaných džínsoch a úzkom tričku. Pozrie na fotku, potom na mňa s Maťom. Obočie má stiahnuté, sivé oči takmer čierne od zlosti, čelo zvraštené.
„Chodíte spolu?" opýta sa. Hlas má o oktávu nižší a zachmúrený.
Do očí sa mi tlačia slzy, nedokážem na neho poriadne pozrieť. Stále počujem jeho slová, ako mi vravel, že ma má rád a na druhý deň si zo mňa urobil verejný posmech. Našťastie sa do toho vloží Maťo. Netuší však, že práve Jakub je pôvodca všetkého.
„Čo teba do toho?" odsekne mu.
„S tebou sa nikto nebaví, pýtal som sa Elišky."
„Trhni si."
„Fajn, ako chceš. Hodíte sa k sebe, užite si to. Želám vám veľa šťastia," povie jedovato a bez raňajok zmizne na internát.
„Čo to malo znamenať?" pýta sa Maťo potichu.
Nechcem mu klamať, tak len pokrčím ramenom.
„Poď, kašli na všetkých," pohneme sa smerom k hlavnej budove. Stále ma drží okolo ramien a pritíska ma k sebe. Hrá to naozaj dobre.
„Eliška!" kričí na mňa Karin. Uľaví sa mi. Konečne milá tvár, ktorá na mňa nebude ziapať.
„Je to pravda?" v ruke drží obrázok z nástenky a divoko mi ním máva pred nosom.
„Karin, ja..." netuším, ako jej to mám celé rozumne vysvetliť bez toho, aby som sa priznala, že som si začala s jej bratom a zatajila jej to.
„Si hrozný pokrytec," smrkne. „Vedela si, že sa mi Maťo páči, sama som ti to vravela. Naozaj si ho musela mať pre seba? Alebo si mi aspoň mohla povedať, že spolu niečo máte, aby som zo seba nerobila debila. Nič z toho mi však nevadí tak, ako to, že si mi klamala a tajila predo mnou veci. Neznášam pokrytcov. Vždy som ťa bránila a stála pri tebe, ale vieš čo? Nadávaš na tú zberbu, ale sama si rovnaká. Už nechcem byť tvoja kamoška." Hodí mi pokrkvanú fotku do tváre a nahnevane uteká preč s Petrou v pätách. Maťo za nimi len smutne pozerá.
„Táto situácia je naozaj na figu. Nech urobíš čokoľvek, niekoho tým naštveš," povie ľútostivo. „Mrzí ma, že kvôli mne sa na teba naštvala aj Karin."
„Nerieš to, aj bez toho mám dosť problémov. Zachránil si mi kožu, snáď mi už dajú pokoj, keď odhalili tajnú identitu môjho frajera," naznačím úvodzovky.
Zvyšok dňa mi robí Maťo bodyguarda, ochrancu, bútľavú vŕbu a psychiatra, aby som sa nezložila.
„Naozaj to všetko nemusíš robiť," hovorím mu, keď mi dokonca pri obede prinesie tanier s polievkou. „Som verejne ponížená, nie telesne postihnutá," uškrniem sa.
Pohladí ma po líci.
„Keď už hráme divadlo, tak so všetkým. Nech im spadnú sánky do omáčky," mávne rukou a beží mi priniesť servítku.
„My outsideri musíme držať spolu," povie, keď sa vráti.
„Maťo, ale ty nie si predsa outsider. Vidíš, že dokonca už sa dievčatá o teba začínajú biť."
Zasmeje sa.
„Možno z toho nakoniec ešte aj budem mať nejaké výhody," žmurkne na mňa. „Podľa včerajšieho pamfletu som celkom zručný."
Mal to byť vtip, ale obidvom nám docvakne, čo na tom papieri bolo napísané a začervenáme sa.
„Prosím, už nikdy nespomínaj včerajšiu príhodu, dobre? A zabudni, že si to niekedy vôbec čítal. Ver mi, že keby som mohla, sama by som si to vymazala z pamäte. Spolu s celým víkendom. Alebo ešte lepšie – vrátila by som čas, aby sa to celé nikdy nestalo."
„Eli, a ty si ho mala rada?" odváži sa ma opýtať. „Toho, s kým si...vieš...to zo včera."
Pozriem na neho opuchnutými červenými očami.
„Maťo, myslíš si o mne, že by som išla s niekým, koho by som neľúbila?"
Práve vtedy okolo nášho stola prechádza Jakub s táckou. Okato nás ignoruje, díva sa kamsi do prázdna.
Maťo stisne pery.
„Nie, ty nie si taká. Ten kretén si ťa vôbec nezaslúžil. Keby som ho niekedy stretol, rozmlátil by som mu držku," zatne päsť.
Ach, Maťo, keby si len vedel...
---
Tak sa nám to zamotáva :-) Snáď sa vám to páči. Každý comment a vote poteší :-) L.
