Z hlavnej budovy slabo počujem zvonenie. Ignorujem ho. Je mi fuk, že budem mať neospravedlnené hodiny, pre mňa za mňa aj zníženú známku zo správania. Dokonca ma pokojne môžu vykopnúť aj z internátu, už je mi všetko jedno. Najhoršie zo všetkého je, že si za to môžem sama. Mala som mať viac rozumu a vedieť, že Jakub predsa len patrí k nim. Ako som si čo i len na sekundu mohla myslieť, že by som sa mu páčila? Odrazu mi spadli klapky z očí. Všetko to bola len faloš, hra a pretvárka. A keď si predstavím, že som s ním skoro... Je mi na vracanie.
Sedím tu, až kým nezazvoní na prestávku a tŕpnem, či sem nepríde upratovačka alebo školník. Potom opäť zvoní na hodinu a takto dokola. Zadok mám už strnulý od tvrdých schodov, ale nestarám sa. Už nikdy odtiaľto nechcem vyliezť.
„Eliška," vysloví niekto moje meno pološeptom. Na okamih sa mi rozbúcha srdce, lebo si pomyslím, že možno je to Jakub. Potom si uvedomím, čo mi vyviedol. Už nikdy ho nechcem vidieť, zradcu.
Niekto nakúka cez zábradlie dolu. Rozoznávam Maťovu strapatú hlavu.
„Môžem?" ukazuje na schod vedľa mňa.
Myknem plecom. V hrdle mi navrela taká hrča, že nie som schopná rozprávať. Nos mám červený ako sob Rudolf a oči opuchnuté ako keby ma uštiplo aspoň desať medúz. Objímam si kolená, horúce čelo opieram o kovové zábradlie.
„Eli, si v poriadku?" spýta sa starostlivo.
Chystám sa prikývnuť, ale veď to je Maťo, pred ním nemusím nič prestierať, takže pokrútim hlavou. Celé to vyznie, ako keby som mala nejakú chorobu, pri ktorej mi hlava lieta zo strany na stranu ako na gumičke.
Prisunie sa kúsok bližšie a objíme ma okolo ramien.
„Mrzí ma to," poľutuje ma.
„Vďaka. Ale je to moja chyba, nemala som byť hlúpa."
„Takže je to všetko pravda?"
Nemá zmysel mu klamať, ani sa pred ním robiť lepšia, než v skutočnosti som.
„Je. Nenávidíš ma za to? Myslíš si o mne, že som ľahké dievča?"
„Neblázni, Eli, nič také mi ani len nenapadlo. Skôr som naštvaný na toho magora, ktorý ti to spôsobil. To on by sa mal hanbiť, nie ty."
Som mu nekonečne vďačná za každú útechu.
„Akurát nechápem, prečo to robil?" škriabe sa na hlave.
„Zo žartu. Myslel si, že som blbá a naivná, tak sa pobaví na môj účet. Nemýlil sa. Zožrala som mu to aj s navijakom."
Opäť počujeme zvonenie.
„Nemal by si sa vrátiť do triedy?"
Mávne rukou.
„Ty si dôležitejšia, než nejaký dejepis. Zostanem tu s tebou, ak ti to neprekáža."
„Nie, ty mi nevadíš, ale nedokážem si predstaviť, že sa po tomto všetkom ukážem na internáte alebo pred spolužiačkami. Aj bez toho som len na posmech."
„Netráp sa, veď tam budem s tebou. Púšťala si ich jedným uchom dnu a druhým von aj doteraz, takže sa vlastne nič nezmení."
Vtom mi napadne, že určite to videli aj všetci profesori, ktorí boli v jedálni. Zakrúti sa mi hlava. Maťo zrejme vidí, že som zbledla.
„Neboj, keď si ušla, strhol som ten hlúpy papier, nikto ho už potom nečítal."
Odľahne mi. Síce len na chvíľu, pretože to pokojne môžu zase vytlačiť a zavesiť na iné miesto ešte dnes, alebo hneď zajtra, ale aspoň mám kamarátov ako Maťo, ktorí stoja pri mne.
„Neviem, ako ti mám za všetko poďakovať," hodím sa mu okolo krku plačlivo.
Objíme ma späť a pohladí po vlasoch.
„Netráp sa, už si pre mňa urobila dosť, som ti dlžný."
Sedíme tu celý dejepis. Napokon ma presvedčí, že už musíme ísť, kým naozaj nepríde údržbár alebo niekto z upratovačiek a nenabonzuje nás. Potiahne ma za ruku hore schodmi. Je prestávka, po chodbách sa motajú decká. Skrývam si tvár v Maťovom ramene, stále ma drží za ruku. Vezme ma k nim do izby a nechá ma u nich až do večera, aby som sa vyhla Eve. Asi by som jej inak vyškriabala oči. Dokonca zavolá Karin a Petru, aby mi trochu zdvihli náladu. Takmer začínam veriť tomu, že už som z najhoršieho vonku.
Až do nasledujúceho rána. Vchádzam do jedálne so sklonenou hlavou, aby som pútala čo najmenej pozornosti, ale je mi to figu platné, pretože všetky decká sa obracajú ku mne. Na nástenke visí ďalšia bomba.
