Počujem za sebou dupot, pridávam do kroku. Jakub ma dobieha na prvom poschodí.
„Eliška, počkaj," hlasno šepká, snaží sa neupútať vychovávateľkinu pozornosť.
„Nechaj ma, darmo, čo mi narobíš zase problémy, už som mala byť na izbe."
Rýchlo sa poobzerá a stiahne ma do výklenku pri okne. Je tu tesno, doslova mi dýcha na krk.
„Eliška, ja..."
„Nemusíš sa unúvať vysvetľovať mi to, nestojím o to. Chápem, že som iba ďalšia hračka. Fajn, došlo u nás oboch k nejakému skratu, stáva sa."
Len otvára a zatvára ústa, nervózne si prehrabáva vlasy.
„Tak to nie je."
„Vieš čo, kašli na to. Bolo to fajn, ale ty ma v podstate nechceš, ja už mám tiež niekoho iného, takže o nič nejde."
Klamem, až sa hory zelenajú. Nikoho nemám, ak nerátam Neznámeho, ale ten sa mi asi nikdy neukáže osobne. A tiež nemám pocit, že o nič nešlo. Nie je u mňa zvykom, že by som len tak bozkávala cudzích chalanov.
„Ty niekoho máš?" pýta sa šokovane.
Takmer sa urazím.
„Čo je na tom také nepochopiteľné? Nie som zas až taká obluda."
„Nie, tak som to vôbec nemyslel, práveže ja..." zmätene si šúcha obočie. „Prečo si ma potom bozkávala?"
Hm, dobrá otázka. Ako z toho von?
„Pretože máme voľný vzťah," improvizujem. „A keďže viem, že si už bozkával desiatky dievčat, povedala som si, že keď si taký skúsený, bude to fajn."
„Aha," znie dosť zarazene.
Vykúkam z výklenku, či nikto nejde, aby som sa mohla nenápadne prešmyknúť do izby.
„Počkaj ešte chvíľu," prosí ma. Díva sa mi priamo do očí.
„Prosím, nehovor to nikomu."
Teraz ma už vážne naštval.
„Nemusíš mať strach, nikde sa tým nebudem chváliť," odpoviem jedovato.
„Ježiš, ani to som tak nemyslel. Zdá sa, že všetko, čo pri tebe poviem, vyznie ako totálna kravina."
Trochu zmäknem, zdá sa, že to myslí úprimne.
„Tak teda čo si tým chcel povedať?"
Pri každom pohybe sa obtiera o mňa, studená stena ma tlačí do chrbta, vpredu cítim jeho teplo.
Zhlboka sa nadýchne.
„Viem, že Eva s Naďou ťa nemajú veľmi v obľube..."
Odfrknem. To je fakt ten najhorší vtip, aký som počula. Nemajú v obľube? Zlynčovali by ma, keby mohli, a upálili ako čarodejnicu.
„...ak by vedeli, že som ťa pobozkal...dobrovoľne...urobili by ti zo života ešte väčšie peklo."
„Znie to logicky. Čo navrhuješ?"
Zdá sa mi to, alebo sa ku mne približuje? Jeho pery sú zase už len kúsok od mojich.
„Navrhujem, aby si sa ďalej správala, akože ma neznášaš. Pokojne ma ignoruj, nadávaj mi na chodbe, opovrhuj mnou. Nechcem ti narobiť maléry s tými dvomi."
„To nebude problém, nemusím ani predstierať," myknem plecom.
Zase klamem. Nejde o to, že by som ho neznášala. Práve naopak. Neznášam však to jeho čudné školské „ja", ktoré sa fláka s tamtými povaľačmi.
