MAŤO
„Brácho, pozri si školskú stránku," povie mi Janči, len čo vojde do izby. Brnkám na gitare, prehrávam si pieseň pre Elišku už tisícikrát.
Prekvapím sa, že sa so mnou rozpráva, lebo od koncertu je na mňa dosť naštvaný. Nie že by som sa mu čudoval, ale teraz ma naozaj trápia trochu iné veci.
„Nemám čas, potrebujem to dotiahnuť," ukazujem na gitaru.
„Kámo, radím ti dobre, pozri si to."
S povzdychom odložím gitaru, nech mu urobím po vôli.
„Nejaký idiot nabúral školskú stránku, no a čo?" prevraciam očami.
„Prečítaj si to," núti ma.
Prebehnem krátky text a obleje ma studený pot.
„Ak nie si totálny imbecil, musíš vedieť, o koho ide," škľabí sa zachmúrene.
„Ten hnusný hajzeľ," zatínam päste. Opäť sa vo mne zdvíha vlna hnevu a hnusu, hrozí, že ma zmetie ako tsunami. Začínam vidieť na červeno, pred očami mi vybuchujú ohňostroje. Odhodím mobil na dlážku a vystrelím na rovné nohy.
„Kam ideš?" kričí za mnou Janči, keď za sebou zatváram dvere. Prehadzujem si popruh gitary cez hlavu a utekám k známemu do nahrávacieho štúdia. Chcel som tomu dať čas, ale už žiadny nemám. Ten kretén mi zase raz všetko pokazil.
„Miňo, prosím, len hodinu," žobroním o neuveriteľne drahý čas v nahrávacom štúdiu. Chodím sem na brigádu, robím poskoka a dievča pre všetko a za to nás s kapelou občas nechá niečo nahrať zadarmo.
„Budem makať do konca roka ako farebný, no tááák," zatínam zuby.
Miňo ma nakoniec pustí dnu. Nič nepotrebujem, len gitaru. Zvyšok dorobím na počítači. Nasadím si slúchadlá, zavriem oči a prehrabnem struny. Predstavím si ju, ako sa drží fúrika a smeje sa. Tóny a slová sa zo mňa derú ako vodopád, trhajú mi dušu na kusy, každé jedno z nich je úprimné a boľavé. Každý tón vyjadruje, ako veľmi ju ľúbim a túžim po nej.
Keď dohrám, ktosi za sklom si odkašle a trikrát tleskne. Otvorím oči a zmätene žmurkám. Vidím obtlstlého chlapíka s cigaretou.
„To bolo dobré," hovorí. Nepočujem ho, musím si zložiť slúchadlá. Vyjdem z nahrávacej miestnosti, aby som si vzal cédéčko s nahrávkou.
„To je tvoja pesnička?" pýta sa ma a cigareta mu poskakuje v kútiku úst.
„Áno."
„Anton Poruba, všetci mi hovoria Tony," podáva mi ruku. Nechápem, čo odo mňa chce, ale aj tak mu ňou potrasiem.
„Som agent, hľadáme nové talenty. Svieže a neošúchané," pokračuje. „Zdá sa, že som jeden našiel."
„Táto pesnička nie je komerčná," odpovedám mu váhavo. Je to jedinečná šanca, ale toto je len pre Elišku, túto nepredám za nič na svete.
Poškriabe sa na hlave.
„Máš aj niečo iné? Myslím svoje, nie coververzie cudzích pesničiek."
„Iste."
Požiada ma, aby som mu niečo zahral. Dám zopár takých, ktoré som napísal sám.
„Je to dobré," prikývne a podá mi vizitku. „Brnkni mi budúci týždeň, prídete aj s kapelou za mnou. Mal by som pre vás návrh."
Ťukne si ukazovákom do čela a odkotúľa sa zo štúdia. Na intrák kráčam ako v sne. Netuším, ktorá emócie dnes vo mne prevláda. Hnev na toho idiotského blázna aj s jeho blogom? Smútok za Eliškou? Radosť z toho, že možno dostaneme kontrakt a stane sa z nás seriózna kapela?
JAKUB
Fool's Blog
Kdesi som čítal (ó, áno, dobre ste videli, ČÍTAL SOM. Viem, že čítanie už vôbec nie je cool a in a robia to zrejme len nerdi, ale je mi to fuk. Už nepotrebujem byť cool, chcem byť už len sám sebou. Sorry za odbočku.), že prvá láska je ako žreb, ktorý nevyhráva, ale jeho číslo si zapamätáte do konca života. Vtedy sa mi to zdalo hlúpe, ale teraz chápem, čo tým chcel neznámy autor povedať, pretože teraz som po prvýkrát vážne zamilovaný. Presne tak, do nej, do Jahodového dievčaťa. A prehrávam na celej čiare.
Správal som sa ako pako, pretože som si myslel, že spoločenský status je dôležitejší ako nejaké dievča. Sledoval som ju ako tieň, ale nikdy som sa k nej nepriznal, pretože som sa bál výsmechu okolia. Aká irónia! Napokon tu robím aj tak zo seba omnoho väčšieho blázna, ako keby som vtedy pri bufete bol k nej prišiel a povedal jej, že jej dám euro na bagetu a celé svoje srdce k tomu.
Teraz to už môžem vykričať do sveta. Nie som ten cool chalan, som obyčajný nerd, ktorý rád číta a píše, rád by som sa stal spisovateľom alebo novinárom, kašlem na všetkých hlupákov, ktorí si myslia, že ovládajú školu a môžu z vás spraviť hviezdu alebo lúzera tým, že vám venujú svoju priazeň. Je mi jedno, čo si kto myslí. Jediné, na čom mi záleží je, čo si o mne myslí ona, moje Jahodové dievča. Ak stretnete dievča s nádhernými tmavými vlasmi a zelenými očami, povedzte mu, že ho milujem.
Tak zase zajtra :-)
---
Už zostáva len pár kapitol do konca, snáď má už každá z vás svojho favorita, lebo priznám sa, mne teda trvalo poriadne dlho rozhodnúť sa, ktorý z nich vyhrá :-) Ďakujem za úplne všetučky votes a comments, teší ma, že vás to baví :-) Tak zase zajtra :-)
