Neznášam začiatky školského roka. Všade samý zhon, každý sa snaží chytiť si čo najlepšie miesto, urobiť čo najlepší dojem, predviesť sa v nových handrách, prípadne s novým účesom, alebo sa pochváliť, že v lete schudol desať kíl. Ja nemám nové oblečenie, nepatrím k populárnym deckám a nijako sa nesnažím vytŕčať z radu a pútať na seba pozornosť. Práve naopak. Schovávam sa vo vyťahanom tričku a vyšúchaných džínsoch.
Tento september je pre mňa o to ťažší, že všetci okrem mňa už to tu poznajú. Prestúpila som totiž na novú školu kvôli rodinným záležitostiam, ale o tom potom. Nemám teraz chuť myslieť na to, ako mama prišla o prácu v nemocnici, našla si miesto opatrovateľky v Rakúsku, odišla spolu so staršou sestrou Renátou a mňa s Klárkou nechala u tety Eriky.
„Je to len na leto, potom sa vrátime a všetko bude ako predtým," sľubovala mama.
Lenže keď to ani v auguste nevyzeralo, že by sa chystala prísť naspäť, ujovi Romanovi praskli nervy a vybavil mi prestup z Trenčína do Trnavy a ubytovanie na internáte.
„Aspoň ušetríme trochu na cestovnom každý víkend," hundral.
Práve pred chvíľou ma vysadil pred školou, aby som sa pred zajtrajším prvým dňom vyučovania stihla vybaliť. S Erikou mi zakývali a rýchlo zmizli. Asi sa tešili, že v malom byte bude konečne o jednu osobu menej. Vlečiem za sebou predpotopný kufor, ktorý zrejme patril ešte nejakému cestujúcemu na Titanicu a každú chvíľu musím zastaviť, pretože mu odpadáva koliesko.
„Nezacláňaj tu," snaží sa okolo mňa pretlačiť cez bránku akési dievča s ružovým melírom v peroxidových vlasoch. Vrazí do mňa s veľkou taškou, nešťastné koliesko mi vypadne z ruky a odkotúľa sa do trávy.
„Sorry," mrmlem. Najradšej by som zaliezla kamsi pod kameň a čučala tam až do júna. Ani v bývalej škole som nebola práve hviezda, ale mala som tam aspoň najlepšiu kamarátku, ktorá mi vždy kryla chrbát. Tu som sama ako kôl v plote.
Nasadzujem koliesko a modlím sa, aby vydržalo, kým prejdem po chodníku k vchodu do internátu.
Kým sa zohýbam, počujem hlasné „Pozor!". Preľaknem sa, zdvíham hlavu, aby som zistila, čo sa deje, a v tom momente dostávam ranu futbalovou loptou priamo do čela. Našťastie nie veľmi silnú, ale stačí na to, aby som sa zložila na zem aj s kufrom.
„Chudera," ukazuje na mňa prstom tá krava s ružovým melírom. „Pozrite na ten kufor, ako keby ho ukradla z múzea."
Je mi do plaču. Váľam sa v tráve a šúcham si čelo dúfajúc, že zajtra nebudem vyzerať ako jednorožec.
„Si v pohode?" pýta sa ma niekto. Nerozoznávam tvár, pretože mi do očí svieti slnko, ale je to chlapčenský hlas.
„Vypadni," ozve sa druhý hlas. Dievčenský. Kričí na toho chalana. „Prečo tu kopete ako blázni? Snáď nemá otras mozgu." Potom sa obracia ku mne. „Nemáš otras mozgu?"
Zacláňam si oči a nemotorne sa snažím vstať. Konečne vidím, kto sa ku mne skláňa. Je to najkrajší chlapec, akého som kedy videla. Vysoký, štíhly, so širokými ramenami. Má hnedé vlasy vyťahané od slnka a sivé oči.
„Povedala som 'vypadni'," jačí na neho akási baba.
Chcela by som jej povedať, aby ho neodháňala, ale on už mrmle, nech sklapne a odchádza. Nenápadne ho sledujem. Má zadok ako z reklamy na džínsy, z vrecka mu trčí sivé tričko. Asi sa vyzliekol, keď začali hrať futbal, dnes dosť pripeká. Podíde ku kamennému múriku siahajúcemu po pás, prehodí loptu a vytiahne sa na neho. Svaly na ramenách sa mu napnú a preskočí ho ako nič. Musím si pripomenúť, aby som zatvorila ústa.
