ELIŠKA
Neviem, ako sa mám správať. Mám mu na blog odpísať? Nechať na vrátnici list? Lenže ja ani neviem, čo by som mu povedala. Mal svoju šancu. Čo jednu, mal ich tisíc a premrhal ich šmahom ruky. Chápem, že sa snaží naprávať chyby a verejne sa mi ospravedlniť, ale na druhej strane čo ak to robí len pre svoje ego a zranenú pýchu, pretože ma nemôže mať?
„Ahoj, Eli," pozdraví ma Maťo. Vyruší ma z chmúrnych myšlienok a prisadne si cez prestávku ku mne na kreslá pred jedálňou. Od bozku na parkovisku pred klubom sme sa o nás nerozprávali. Ja sa neodvážim začať, jemu je zrejme trápne, že som mu povedala, že cítim viac, než iba kamarátstvo, tak to hrá do autu, akože sa nič nestalo. Asi som si to len nahovárala, že aj on by ku mne mohol cítiť viac. Ale som mu vďačná, že to nerozmazáva. Dokonca sa nepýta ani na Jakuba a jeho blog. Vytiahne hrubý krajec chleba a ponúkne ma ako prvú. S chuťou si odhryznem.
„Čaute," prisadne si k nám spolužiačka Nina. Odkedy som sa začala lepšie obliekať a zistilo sa, že Maťo je vlastne celkom fešák a hrá v kapele, odrazu máme akosi veľa kamošov. Na začiatku septembra by som sa tešila, že sa k nám niekto pridal, teraz by som bola radšej, keby som s Maťom mohla byť sama. Je celkom zábavné, ako sa veci menia.
„Čo hovoríte na Fool's Blog?" rapoce a ťuká do mobilu. „Videli ste už dnešnú časť? Som strašne zvedavá, kto to môže byť. Máte nejaké tipy?"
S Maťom pozrieme na seba, obidvaja trochu vydesene.
„Ani nie," súkam zo seba a Maťo ma podporí pokrútením hlavy.
„Nie je to strašne romantické?" Bože, Nina snáď o tom blogu nikdy nesklapne. „Páčilo by sa mi, keby o mne niekto takto písal. A asi by som sa zbláznila, keby mi niekto povedal, že som Jahodové dievča. Fakt netušíte, kto to píše a kto je tá baba?"
Zase hráme pantomímu a krútime hlavami.
Nina sa smeje.
„Mohol by to byť hocikto a vôbec by som to netušila. Napríklad aj tuto Eliška má zelené oči a tmavé vlasy," ukazuje na mňa.
Zaskočí mi kus chleba a potichu sa drhnem. Maťo ma plesne po chrbte. Potom sa ku mne nakloní a tvári sa, že ma ovoniava.
„Môžem potvrdiť, že Eliška to nie je," krúti nosom. „Od jahôd má ďaleko, skôr by som jej parfum nazval Eau d' Dámske záchody alebo tak."
Kým ma ovoniava, jeho nos sa šuchne o moje ucho a líce. Žalúdok mi urobí salto a musím sa obomi rukami chytiť operadiel kresla, aby som sa ho nedotkla. Nesmiem. Sám sa vyjadril, že sme iba kamaráti. Navyše si všímam, že aj on pevne stíska operadlá, až mu belejú hánky. Možno mu fakt smrdím, premýšľam vydesene.
„A čo ak som to naozaj ja a píše mi Jakub? Spieval mi predsa v jedálni," hovorím roztraseným hlasom. Je mi normálne čudné, že nás dvoch s tým nikto nespája a všetci hovoria len o tom, kto by to mohol byť. Ako Superman a Lois Laneová.
Nina mávne rukou a uchechtne sa.
„Dobrý pokus o vtip, Eli. Všetci vieme, že Jakub si len robil srandu. On by nikdy nedokázal napísať niečo také ako tento blog. Nevyzerá na nerdovský typ. Čaute zatiaľ," zdvíha sa z kresielka a ide do bufetu. Obaja si trochu vydýchneme.
MAŤO
Mám čo robiť, aby som sa udržal a nepritiahol ju k sebe. Zvieram operadlá kresielka, až ma bolia prsty. Naozaj vonia ako jahody. Na krku jej pod bledou pokožkou pulzuje tep, mám chuť ju tam pobozkať.
Nina zase kváka o tom sprostom blogu. Mám toho plné zuby, počúvam o tom na každom kroku. Už sa len modlím, aby to konečne niekto stiahol zo školskej stránky. Potrebujem ešte pár dní, aby som si nachystal plán, ako a kde dám Eliške cédéčko. Rád by som to urobil nejako originálne, aby som tromfol toho tupého bloggera, ktorý sa teraz hrá na veľkého spisovateľa. Ideálne by bolo, keby som jej to mohol zahrať naživo, ale po Jakubovom vystúpení v jedálni by sa to minulo účinkom a akurát by to vyzeralo, že ho kopírujem. Bože, tak strašne ma vytáča, že vo všetkom musel byť prvý! Prvý ju stretol, prvý ju pobozkal, prvý o ňu začal bojovať. Privriem oči, aby som sa upokojil. Keď si čo i len predstavím, že keby som na parkovisku nereagoval ako urazený malý chlapec, všetko mohlo byť inak...
„Maťo, si v pohode?" vyruší ma z myšlienok Eliška.
Zmätene otvorím oči.
„Jasné, prečo?"
„Celý si zbledol a ťažko dýchaš."
Nasilu sa zasmejem.
„Len som si predstavil, že dnes je pätnásteho, ja som pätnásty v abecede a Burák vždy skúša podľa dátumov."
Burák je náš fyzikár. Totálny Voldemortov syn. Snažím sa to uhrať, že mám z neho nervy, len nech sa nedovtípi, na čo práve myslím.
„Vidíš, to mi vôbec nenapadlo," poľutuje ma. Je rozkošná. Namotáva si prameň vlasov na prst a súcitne sa na mňa pozerá. „Keby som ti mohla pomôcť..." krčí ramenami.
„Môžeš," vyťahuje z tašky zošit na fyziku. „Stačí, ak ma vyskúšaš," hovorím nahlas a v duchu si myslím: „Eli, ty si jediná, ktorá mi môže pomôcť. Povedz mi, že Jakub je pre teba minulosť a ja som tvoja budúcnosť a všetci fyzikári sveta mi môžu vyliezť na hrb."
Navonok však mlčím, snažím sa nedať nič najavo,usmievam sa ako trafený najlepší kamarát a poslušne odriekam fyzikálne poučky, na ktoré sa ma pýta.
---
Pred nami je posledných päť kapitol. Enjoy :-)
