„Naša škola má veľmi dobrú povesť. Sme vybavení najmodernejšími učebňami a technikou," recitujem naučený text. Vidím však, že volejbalistov by hádam menej zaujímalo už len to, či mám pleseň na nohách. Zdvorilo sa tvária, že počúvajú a ukradomky zívajú.
„Samozrejme, aj toto mesto poskytuje mnoho možností. Divadlo, kino, plaváreň, klzisko, diskotéky..."
Pri tomto slove prestanú zívať a trochu sa prebudia. Zvyšok prehliadky ich ušetrím vymenúvaním predností novej školskej prístavby a radšej im porozprávam, kde v meste sa dá dobre najesť a zabaviť.
„Som rád, že sme dostali niekoho normálneho a nie tú okuliarničku," ukazuje jeden z mojej skupiny na druhé družstvo, ktoré vedie predsedníčka štvrtého ročníka, šprtka v okuliaroch veľkých ako taniere. Jej skupina vyzerá, že spí na nohách, chalani sa za ňou vlečú ako zombie s mobilmi v rukách.
„Želám vám príjemnú cestu do hotela a nezabudnite, že o ôsmej začína kultúrny program," lúčim sa s nimi. Začínajú prevracať očami.
„Kultúrny program?" vystrúha grimasu kapitán. „Akože recitovanie a podobne?"
„Neviem, či sa bude aj recitovať. Ak áno, tak len chvíľu, lebo potom nasleduje voľná zábava, aby ste sa spoznali s inými družstvami a našimi žiakmi."
„Fajn, to už znie lepšie," pomädlí si ruky.
Ponáhľam sa na internát, aby som sa osprchovala, prezliekla a upravila. Necítim sa však celkom príjemne, keď ma Eva sleduje na každom kroku. Utešuje ma však myšlienka na to, čo som pre ňu nachystala. Zbalím si všetky veci a idem zase otravovať Maťa.
„Môžem sa u vás prezliecť?" nakúkam k nim do izby. „Mimochodom, vďaka za požičanie," vraciam Jančimu fixku.
„Myslel som, že si ju necháš na víkend na diskotéku," čuduje sa.
„Nie, potrebovala som ju len včera."
Na chvíľu sa zatvorím v kúpeľni a natiahnem si šaty.
„Zapneš ma?" zdvihnem si vlasy, aby sa mi nezachytili do zipsu a obrátim sa Maťovi chrbtom.
„Pánabeka, hotová Bond Girl," pochváli Renátinu róbu.
Sadne si na vaňu a sleduje, ako si nanášam mejkap a púder.
„Na čo to všetko je?" so záujmom sa prehrabáva v Renátinej kozmetickej taštičke.
„Aby som bola pekná," uškrniem sa.
„Ale veď ty si pekná aj bez toho."
„Evidentne nie dosť. Všimol si si, že dnes ma konečne ktosi v jedálni pozdravil? Normálne na verejnosti."
„Nevedel som, že pre teba toľko znamená, či ťa tie ťavy berú alebo nie."
„Nezáleží. Len sa snažím čosi dokázať."
Nepovie nič, len hodí plecom.
Trochu ma zamrzí, keď vidím, že Maťo sa tvári akosi sklamane, ale neriešim to. Je to kamarát, pochopí to.
V taštičke sú dve voňavky. Obidve otvorím a streknem si na každé zápästie jednu.
„Ktorá sa ti páči viac?" strčím ich Maťovi pod nos.
Nakloní sa ku mne, ovonia, zamyslí sa a privrie oči.
„Obidve mi pripadajú rovnaké," prizná.
„Skús ešte raz."
Opäť sa mi obtrie nosom o zápästia. Zježia sa mi chlpy na predlaktiach a naskočia mi drobné zimomriavky.
'Asi ma to len pošteklilo,' pomyslím si. 'Fyzická reakcia, nič viac.'
„Táto," ukáže napokon na pravú ruku. Vezmem fľaštičku a nastriekam si parfum na krk a za uši.
„Mala si povedať, vzal by som si plynovú masku," máva si Maťo rukou pred tvárou. „Toto je chlapčenská izba. Chceš, aby si o nás mysleli, že sme bukvice alebo metrosexuáli, keby sem náhodou niekto vliezol a ucítil to tu?"
„Ha-ha," prevrátim očami, namierim fľaštičku na neho a postriekam mu krk a hruď.
„Ty diablove semeno," prekríži si ukazováky v tvare kríža a so smiechom vycúva z kúpeľne.
Vyčešem si vlasy, našuchnem vysoké topánky a som hotová.
„Musím ísť dolu. Vystupujúci tam majú byť skôr. Vidíme sa?" hádžem si veci do tašky.
Lenivo sa nadvihne na posteli.
„Jasné, Bond Girl, nájdem ťa. Ak ma medzitým neušľapú tvoji volejbalisti alebo nové kamošky," zaškľabí sa.
Hodím do neho mokrú špongiu z kúpeľne a vybehnem skôr, než ma stihne chytiť.
Pred vystúpením som strašne nervózna. Spievať pred toľkými ľuďmi je úplne iné, ako držať v ruke kefu na vlasy pred zrkadlom a vykrúcať sa v maminej nočnej košeli.
Moje číslo je prvé. Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem, ruky sa mi trasú. Sála je jasne osvetlená. Držím si palce, aby všetko išlo tak, ako to bolo plánované. A naozaj. Odrazu svetlá zhasnú, len jeden bodový reflektor sa oprie o mňa. Vyjdem na pódium v kuželi svetla. V obecenstve je absolútna tma. Rýchlo hľadám v tej čiernote bledý záblesk. Konečne! Spokojne sa usmejem. Z reproduktorov zaznejú prvé tóny Skyfall.
Rátam si nástup. Zatváram oči a ponáram sa do tónov.
„This is the end. Toto je koniec," začínam spievať úvodnú vetu piesne. „Hold your breath and count to ten. Zadrž dych a počítaj do desať." Mne to teda trvalo omnoho dlhšie, než počítanie do desať, pomyslím si, medzi slohami. „So overdue, I owe them. S veľkým oneskorením, dlhujem im." Na to môžu vziať jed, poriadne im dlhujem. „You can take my name, but you'll never have my heart. Môžeš si vziať moje meno, ale nikdy nebudeš mať moje srdce." Táto pesnička je ako šitá pre mňa.
Melódia stúpa, graduje, silnie, zdvíham ruky nad hlavu, spúšťam ich dolu, zatínam päste.
„Let the sky fall, when it crumbles, we will stand tall. Nechaj nebo spadnúť, keď sa rúca, budeme stáť hrdo."
Posledné tóny doznejú, reflektor zhasne a sála sa na pár sekúnd ponorí do úplnej tmy. Mikrosekundu je ticho, potom sa z obecenstva ozve výkrik (stavím sa, že Nadin) a šum. Presne viem, o čom hovoria. Blysne sa blesk mobilného foťáku. Yes, dúfala som, že to niekoho napadne. Keď sa opäť zažnú svetlá, na tvári mám potešený úškrn. Hrdo nadvihnem hlavu a ukloním sa. Zajtra bude na nástenke visieť Evina fotka. Jančiho fixkou som jej v spánku okolo očí nakreslila srdiečka, pomaľovala nos, vybodkovala líca a na čelo napísala BITCH.
Adele síce spieva, že toto je koniec, ale pre mňa je to iba začiatok.
