ELIŠKA
Na druhý deň po koncerte som sotva vstala z postele a odlepila jazyk od vankúša. Prisahám, že mi na ňom za noc narástli chlpy a na podnebí suchý zips, nemohla som ich od seba odtrhnúť. V hlave mi trešťalo. Doteraz nemám potuchy, ako som sa dostala na izbu. Svätosväte som si sľubovala, že už nikdy v živote nebudem piť. Netuším, či moja prvá myšlienka patrila Jakubovi alebo Maťovi. Skontrolovala som si smsky, či sa mi to náhodou len nesnívalo, ale bola tam správa od Jakuba. Prečo nemohol byť stále taký, prečo sa musel meniť na toho odporného namyslenca? A nesnívalo sa mi snáď, že keď hral Maťo Goo Goo Dolls, pozeral priamo na mňa? Ničím som si nebola istá, iba tým, že som sa neuveriteľne desila pondelka. A ten práve dorazil.
Volím zlatú strednú cestu. Nechcem byť tou chuderou zo septembra, ani tou čudnou fiflenou, ktorá sa zo mňa stala neskôr. Oblečiem sa jednoducho, ale moderne, s mejkapom narábam tiež opatrne. So sklonenou hlavou kráčam do triedy a sadám si na svoje miesto. O chvíľu zvoní a Maťo nie je na svojom mieste. Netuším, či sa viac bojím toho, že príde, alebo že sa neukáže.
Sekundu po zvonení vráža do triedy a za ním vchádza triedna.
„Ahoj," šepnem bojazlivo.
„Čau," odpovie, ale ani na mňa nepozrie, lebo si z tašky vyťahuje peračník a zošity skôr, než ho profka vymákne.
Nie som si istá, ako mám pokračovať.
„Mrzí ma ten piatok," ospravedlňujem sa.
Len mávne rukou. Zdá sa, že nad niečím premýšľa. Netuším, ako mám načať tému o nás dvoch. Už-už otváram ústa, keď ma preruší.
„Inak si okej? Vyzerala si, že si dosť prebrala."
Zahanbím sa, nechcela som, aby ma tak videl.
„Nemala som najlepšie obdobie. Pravda je, že ani neviem, ako som sa dostala do postele. Zrejme niektoré z dievčat mi pomohlo."
Maťo stisne pery a trpko sa usmeje.
„Iste, ako inak."
Obráti sa a venuje pozornosť tabuli.
„A ty si okej?" sondujem.
„Jasné, ako vždy."
„Maťo, nechcela som ťa uraziť ani nič podobné..."
Triedna na nás zazerá od tabule. Musím sklapnúť.
„Neurazila, nechaj to tak."
„Nechcem, aby to medzi nami bolo čudné. Musíme spolu sedieť v lavici a tak."
Triedna nás upozorní, aby sme mlčali.
„Maťo..." šepkám.
Trochu namosúrene pozrie na mňa.
„Povedal som, že to už nemáš riešiť, okej. Sme kamoši, spokojná?" šepká mrzuto.
Zarazím sa. Ale v podstate mu nemôžem nič vyčítať, aj ja by som na seba bola nahnevaná.
„Samozrejme, kamoši," prikývnem a zo žalúdka sa mi začína plaziť sklamanie.
MAŤO
Dúfal som, že dobehnem do triedy skôr, aby sme sa stihli porozprávať. Mohol som jej zavolať alebo napísať cez víkend, ale čakal som na osobné stretnutie. Lenže ako na potvoru mi nezazvonil budík, sotva som stihol hodinu. Chcel som jej povedať, že som bol blázon, že som ju nechal odísť z parkoviska. Chcel som jej povedať, že mi je ľúto, že som jej neveril. Našiel som list, zistil som, že to myslela všetko úprimne aj bez toho, aby vedela, že som populárny. Túžil som jej povedať, ako mi bilo srdce, keď som ju niesol na rukách do izby a bojoval som sám so sebou, aby som nevliezol do postele k nej a nedržal ju v náručí až do rána.
Lenže potom to zaklincovala. Nepamätá si vôbec nič. Myslí si, že na internát jej pomohol niekto iný. A rozpráva sa so mnou iba preto, aby sa necítila nepríjemne, keď sme spolu nútení sedieť v jednej lavici. Ohromné, fakt bohovské. Všetky moje predstavy vyleteli von komínom. Nemal som čakať tak dlho a radšej som jej mal povedať všetko hneď, ako som našiel list. Obávam sa, že cez víkend sa jej všetko rozležalo v hlave a zase myslí len na toho šaša počmáraného. Tak len reagujem jedovato, aby som zakryl svoj hnev a sklamanie. Kamoši, pche, až zamrzne peklo, potom do teba prestanem byť zamilovaný, Eliška.
Zvyšok dňa sa tvárim, že všetko je okej, hoci ma ide roztrhnúť. Eliške sa zrejme uľavilo, že to nerozmazávam. Snaží sa byť na mňa milá, ale pre mňa je to málo. Najmä preto, lebo viem, že som mohol mať omnoho viac, keby som nebol jednal tak unáhlene. Sedíme spolu pri obede, rozpráva mi čosi o knihách a hoci sa snažím počúvať ju, neviem sa celkom sústrediť, lebo o pár stolov sedí tá pijavica Jakub, prehŕňa sa v tanieri a nespúšťa oči z Elišky. Ona naňho síce nepozerá, ale zase nie som slepý. Vidím, že jej dáva námahu predstierať, že ho nevidí a nedívať sa jeho smerom. Okamžite mi prestáva chutiť a odsúvam tanier.
"Nechceš si pozrieť film?" pozývam Elišku k sebe. "Bude tam aj Janči," dodávam rýchlo, aby sa nezľakla.
Usmeje sa. Dal by som jej celý svet k nohám, keby mi teraz povedala, že ma stále ľúbi.
"Prepáč, už som si niečo dohodla s Karin," ospravedlňuje sa.
Nezostáva mi nič iné, len urobiť to, čo robím vždy, keď mi je mizerne. Zhrabnem gitaru a idem von. Cestou dostanem nápad. V hlave sa mi rodia tóny a slová novej pesničky. Pesničky pre Elišku.
