Keď sa ozve zvučka večierky, neochotne sa vyšuchcem z teplej postele.
„Au," zjajknem, keď bosou nohou stúpim na niečo tvrdé. Zohnem sa a zdvihnem hrubú čiernu fixku. „Vy dvaja ste fakt prasatá," rozhliadnem sa po neupratanej izbe. Chystám sa položiť fixku na stôl, keď si všimnem, že je na nej nápis Black Light marker.
„Čo to je, prosím ťa?" zaujíma ma.
„To je moje. Vieš, ako ti na niektorých diskotékach dajú na ruku značku a keď sa zapne čierne svetlo, značka v tme svieti? Tak to je ono," hovorí Janči. „Používam to, keď nemám prachy na vstupné."
Obraciam fixku v ruke. V hlave sa mi rodí nápad. Urobila by som to? Znížila by som sa na jej úroveň?
„Môžem si to požičať? Iba na pár dní," pýtam sa ho a je viac-menej rozhodnuté. Dala som sa na boj, nesmiem cúvnuť.
„Iste," mykne Janči plecom.
„Renča, potrebujem ďalšiu pomoc," píšem jej v smske a vysvetľujem situáciu, že ma vybrali reprezentovať školu v kultúrnom programe pre volejbalových finalistov. Renáta mi okamžite odpíše späť. Stisne mi srdce. Ona aj Bea mi tak strašne chýbajú!
Cez víkend Erike vysvetlím, že potrebujem nacvičovať v pokoji a u nich doma sa to nedá. Súhlasí a ani veľmi nerepce, keď jej poviem, že idem do nášho bytu. Ani neklamem, naozaj potrebujem nacvičovať a tiež si musím nájsť niečo vhodné v Renátinom šatníku. Kým sa prehrabávam jej garderóbou, púšťam si z notebooku Adele a snažím sa naučiť text Skyfall. Školská hymna je síce fajn, ale nikto z nej nepadne na zadok.
„Ale z tohto áno," mrmlem si pre seba, keď vyťahujem šaty, ktoré mala sestra na stužkovej. Čierny satén, dlhé až po zem a úzke, posiate tisíckami maličkých trblietavých perličiek. S holým chrbtom. Perfektné. Celý deň drilujem spev, nič nesmiem nechať na náhodu.
V nedeľu večer nepoviem ani pol slova, keď si Eva zase zavolá kamošov a opíjajú sa na izbe. Rátala som s tým a dúfala som v to. Sama by som im kúpila ešte fľašu navyše, keby to nebolo príliš nápadné. Čakám len na to, až Eva zaspí.
V pondelok som ráno oslobodená od vyučovania, čo je ďalší bonus. Čakám pred riaditeľňou spolu s ďalšími študentami a študentkami. Dnes som si obliekla červenú károvanú sukňu, bielu blúzku a čiernu vestu, k tomu čierne nadkolienky a kravatu. Snažila som sa vyzerať ako študentka z britskej univerzity a zároveň príťažlivo. Zaplietla som si vrkoč nabok. Myslím, že to celkom ujde.
O chvíľu vyjde riaditeľka a vyzve nás, aby sme ju nasledovali. Pred školou práve parkuje niekoľko mikrobusov, v ktorých sa doviezli tímy. Dohromady päť.
„Vašou úlohou bude previesť ich po škole, ukázať im naše priestory, šatne, sprchy, jedáleň, spoločenskú miestnosť. Aby sa tu až do konca týždňa cítili ako doma," káže nám.
Rozdá nám na papieroch rozpis, čo sa koná ktorý deň, kde a o koľkej. Potom nás pridelí k jednotlivým tímom, prischli mi volejbalisti zo Skalice. V podstate mi je to jedno, hlavne, že ma vybrali. To, že z mikrobusu vylezie osem naozaj pekných, vysokých a opálených chalanov, je len bonus.
„Človeče, Eli, tí mladíci vyzerajú ako nejakí kríženci Pobrežnej hliadky a One Direction," mumle Maťo s plnými ústami pri obede. Usadila som ich k spoločnému stolu s ostatnými hráčmi a prisadla si k Maťovi.
„Ahoj, Eliška," pozdraví ma Marika, jedno dievča z našej triedy. Skoro mi zabehne. Marika nie je zlá, ale doteraz mi nikdy nevenovala pozornosť.
„Uhm, ahoj," utieram si rýchlo ústa.
„O koľkej začína ten večerný program?" opýta sa, ako keby sme boli bohvieaké kamošky.
„O ôsmej."
„Fajn, vidíme sa," zamáva mi a usmeje sa.
„No to ma podrž," nadvihne obočie Maťo. „Ešte budeš populárna."
„To si píš," zošpúlim pery a uškrniem sa.
„Už vidím, ako to celé skončí. Vykašleš sa na trafeného Rómea, ktorý ťa podrazil a začneš si s jedným z tých opálených dlháňov," doberá si ma.
„To skôr zamrzne peklo, ako keby som ešte niekedy mala sadnúť na lep nejakému zástupcovi opačného pohlavia na základe jeho vzhľadu," krútim hlavou a myslím to vážne. „S fešákmi som naveky skončila. Okrem toho už nikoho nechcem. Načo aj? Aby mi zas vrazil nožík do chrbta a ešte ním trochu otáčal, nech to dobre krváca? E-e, táto Eliška odteraz kope sama za seba, ale najprv si to so všetkými vybavím."
Maťo na mňa vyjavene hľadí.
„Mám niečo medzi zubami?" prechádzam si jazykom po chrupe.
„Nie, len sa snažím zistiť, či ti nesvetielkujú oči alebo čo, zdá sa mi, ako keby ťa v noci vymenili mimozemšťania," potriasa hlavou.
„Nič z toho, len už odmietam robiť niekomu rohožku."
Rýchlo odnášam nedojedený obed k okienku, lebo skalické družstvo sa už zdvíha. Cestou ma pozdravia ďalšie dve dievčatá z triedy. Odzdravím, sladko sa usmejem a pohodím vrkočom. Show môže začať.
