„Čo to má znamenať?" ukazujem na dlážku.
Na zemi je deka, na nej miska s čipsami, zopár koláčikov, ovocie a fľaša. Jakub sa posadí na deku do tureckého sedu.
„Myslel som, že by sme sa konečne mohli porozprávať. Všetci sú teraz na imatrikuláciách, nehrozí, že by nás tu niekto hľadal. Navyše ešte aj jedlo je tu lepšie, ako tam," usmeje sa.
Založím si ruky na prsiach.
„Prečo to robíš?"
Privrie oči a pošúcha si koreň nosa.
„Pamätáš, ako som to hovoril, prečo sa snažím ignorovať teba, sestru, aj tú jej kamošku?"
„Hej. Aby nás Eva a spol. nechali na pokoji."
„Presne tak. Ale je to ťažké. Páčiš sa mi. Keby to vedeli, roznosili by ťa v zuboch. Rád by som bol s tebou chvíľu sám. Ale tak naozaj. Rád by som sa porozprával, nielen vymenil pár viet o ničom kdesi v parku alebo v posilňovni, alebo nebodaj na teba zase predstieral kričanie v jedálni."
Posadím sa, nohy spôsobne skrížim pod seba, aby sa mi nevyhrnuli šaty. Zamyslene vyrovnávam strapce na deke.
„Čo od toho čakáš?"
Moja otázka ho prekvapí.
„Nič, prisahám. Nemusíš mať strach. Ani sa ťa nedotknem, ak nebudeš chcieť."
„Neviem, či ti môžem veriť. Čo ak je to celé nejaká búda, ktorú ste na mňa všetci spoločne ušili? Budeš sa tváriť ako môj kamarát, tvrdiť, že sa ti páčim, pokúsiš sa ma opiť a potom sa moje fotky v spodnej bielizni objavia na školskej nástenke. Alebo možno ešte niečo horšie."
Jakub sa zasmeje a ukáže mi etiketu na fľaši.
„Detské šampanské. S týmto ťa asi veľmi neopijem."
Obom nám nalieva. Je sladké, chutí ako vinea.
„O čom sa chceš rozprávať?"
„Neviem, nezáleží na tom. Povedz mi niečo o sebe. Rád by som ťa lepšie spoznal."
Som nervózna, netuším, odkiaľ začať.
„Pozri, ak chceš, začnem ja." Zase je to, akoby mi čítal myšlienky. „V prvej triede na základnej školy som sa v družine počúral. Až do druhého stupňa si zo mňa všetci robili srandu."
Vyprsknem šampanské. Tak toto je informácia, ktorú som fakt nečakala.
„Prečo si si vybral práve toto na úvod?" smejem sa. Aj Jakub sa smeje. Mám chuť pohladiť mu tie rozkošné jamky v lícach.
„Chcel som, aby si sa uvoľnila."
Zabralo to. Chvíľu si vymieňame historky o najväčších trapasoch, aké sa nám stali. Je to zábavné. Keď neseká formu, je úplne iný. Milý, vtipný.
Každú chvíľu sa naťahuje po koláčik alebo čips, centimeter po centimetri sa nenápadne prisúva ku mne. Dodržiava však svoj sľub, ani sa ma nedotkne. Pozorne ma počúva, prikyvuje. Prečo nemôže byť takýto aj v škole?
Vezmem si z misky bobuľku hrozna. Vyšmykne sa mi z ruky a kotúľa sa po deke. Obaja sa za ňou natiahneme naraz a zrazíme sa hlavami.
„Prepáč, nechcela som," šúcham si čelo.
„To nič, moja vina," drží si hlavu Jakub. „Ukáž, či nebudeš mať hrču?"
Nastavím mu čelo na kontrolu. Odhrnie mi ofinu a starostlivo nakúka.
