Po včerajšom otrasnom krúžku ručných prác ani dnes nečakám žiadnu slávu. Nakúkam do veľkej sály, odkiaľ sa ozýva hudba. Myslela som, že to bude nejaký moderný tanec, ale ako vidím, krúži tu niekoľko párov a nacvičujú valčík. Postaršia vychovávateľka hrá na klavíri. Snažím sa nenápadne zdrhnúť, ale tie hlúpe dvere hlasno zavŕzgajú.
„Dobrý deň, Eliška. No len poď ďalej, čakáme už len na teba a ešte jedného chlapca."
Povzdych mi vychádza až odkiaľsi z päty.
„Vieš valčík?"
Aj vojenský invalid s drevenou nohou by dokázal zatancovať valčík, pomyslím si. Akurát treba vedieť počítať do troch.
„Áno, otec ma kedysi učil."
„Fajn, nájdi si partnera a skúsime to od začiatku."
Bohovské. Nikoho tu nepoznám a je mi jasné, že nikto nebude chcieť tancovať s dievčaťom, o ktorom sa hovorí, že je cigánka. Rozhliadam sa okolo seba, ale zdá sa, že už sú všetci popárovaní. Vtom zase vrznú dvere a dnu sa strčí strapatá hlava. Božemôj, čo ten tu robí? Snáď len zablúdil.
„Výborne," zatlieska vychoška, „pán Mikula, chýbali ste nám. Tuná Eliška nemá s kým tancovať."
Jakub vyvalí oči a nervózne si premeriava najprv vychovávateľku a potom mňa.
„No tak, šup šup, nezdržujte. Jednu ruku okolo pása, druhú zdvihnúť a ideme, raz-dva-tri, dva-dva-tri," odrátava nahlas.
„Viem, že so mnou nechceš tancovať," začnem ako prvá, aby som mu to uľahčila. „Chápem to a skúsim to vysvetliť aj vychovávateľke."
„Nezmysel," preruší ma. „Veď je to len valčík."
Urobí krok ku mne, jemne mi položí ruku okolo pása a druhú mi vezme do dlane. Na prvú doby vykročíme.
„Au," syknem. Jakub mi stúpil na prsty.
„Prepáč," ospravedlňuje sa. „Na športy som dobrý, ale na tanec som absolútne poleno. Preto sem chodím. O chvíľu máme stužkovú, nech sa tam celkom nestrápnim."
„To je v pohode, chce to len tréning."
Zisťujem však, že nepreháňal, naozaj je hrozné poleno. Buď mi stúpa po nohách, kolenom vráža do môjho, hýbe sa na nesprávnu stranu, alebo mi od nervozity drví prsty v dlani.
„Sorry, moja vina, mrzí ma to," ospravedlňuje sa stále dokola.
Nedokážeme nájsť spoločný rytmus. On je nervózny z toho, že mu to nejde, ja som nervózna z neho, lebo viem, že ma príliš nemusí.
„Okej, stačí," zastavím ho, keď mi už aspoň tisíci raz dupne na nohu.
„Som beznádejný. Mamu prekotí, keď s ňou budem takto tancovať," zúfa si.
Toto je celkom iný Jakub, než na akého som zvyknutá. Vôbec nie je sebavedomý, práve naopak. Hryziem si peru.
„Otec ma učil tancovať. Ukázala by som ti to, ale musel by si ma chytiť tuto," ukazujem si na boky. „Vieš, aby si dokázal odhadnúť, ktorou nohou vykročím."
„Okej. Čokoľvek, len nech mamu nezmrzačím."
Položí mi ruky na boky. Má fakt veľké dlane. Silné a pevné. A horúce.
„Pôjdeme najprv iba jedným smerom, dobre?"
„Uhm," prikyvuje nešťastne.
Vykročím dozadu, ťahám Kuba za mnou. Ako keby som tancovala s Pinokiom, taký je drevený. Zastanem a Jakub vrazí do mňa. Na sekundu cítim jeho telo prilepené na mojom.
