Na chodbe počujeme hluk. Rýchlo si naťahujem tričko a dvíham uterák, Jakub odskakuje, tvári sa, že si tričkom utiera spotené vlasy. Už na mňa nepozrie priamo, pohľady sa nám stretnú len v zrkadle. Do posilňovne vchádzajú nejakí chalani z nižšieho ročníka. Rozoberajú futbal, nás si nevšímajú. Vyjdem von, Kubo ešte zostáva vnútri, aby sme neboli nápadní. Takto to ďalej nemôže pokračovať, škriabem sa na hlave.
Večer nemôžem spať. Sedím na studenej dlážke v kúpeľni, aby som svetlom nerušila Evu, opieram sa o záchod a snažím sa zosmoliť odpoveď pre Neznámeho.
Milý Neznámy,
Tvoj obrázok bol skutočne krásny. Ešte nikto nikdy pre mňa nič podobné neurobil. O to viac mi je ľúto, ak si o mne myslíš, že som taká povrchná, že by som Ťa z akéhokoľvek dôvodu odmietla. V mojom živote nie je veľa dobrých vecí, preto som vďačná za každý Tvoj list, každú správu. Ak by si si to niekedy rozmyslel, bola by som najšťastnejšie dievča na svete.
Eliška
Vkladám list do obálky a zostávam ešte chvíľu sedieť. Zajtra je branné, nemusím si robiť starosti, že by som na hodine zaspala. Predstavujem si, že by sa Neznámy predsa len odhodlal, zmenil by názor a chcel by sa so mnou stretnúť. Aký by bol? Určite ten najmilší chlapec na svete, keď píše také krásne listy. Zatváram oči a snažím sa odhadnúť, ako by asi vyzeral, ale vidím pred sebou len Jakuba. To snáď nie je možné. Ten chalan sa mi votrel úplne všade. Do života, do fantázií, už mi chýba len to, aby sa mi o ňom v noci snívalo.
Ráno sa navlečiem do džínsov s dierami na kolenách, trička a utekám na dvor, kde sa už stihla zhromaždiť väčšina triedy. Cestou hodím list na vrátnicu. Okamžite zbadám Maťa, je vyšší ako všetci ostatní. Neverím vlastným očiam, moje čáry-máry fungujú, pleť má o milión percent lepšiu. Dokonca dal na moje rady, odložil okuliare, obliekol si obtiahnuté rifle, tričko a košeľu a niekde dokonca splašil kožený náramok na ruku. Všímam si, že niektoré dievčatá po ňom normálne pokukujú. Hm, čo keby som mu dnes urobila niečo aj s vlasmi?
„Čau, Eli," dáme si high-five na pozdrav. „Oddýchla si si včera?"
Premýšľam, čo som mu včera povedala.
„Jasné, išla som na chvíľu do posilky, ale boli tam samí kreténi, tak som išla spať."
No zbohom, moje klamstvá sa nabaľujú. Klamem o Jakubovi, zatajujem listy. Skončím v pekle. Vlastne omyl, bývam s Evou, už som v pekle dávno skončila.
Vedľa našej skupiny sa už zliezajú štvrtáci. Snažím sa schovať za hlúčikom dievčat a Maťom, aby si ma tie hyeny zase nevšimli. Pochodujeme do akéhosi parku, aby sme si precvičili prvú pomoc v praxi, chemický poplach a bohviečoešte. Vyzerá to na parádne nudný deň.
„Ideš na imatrikulácie?" pýta sa Maťo.
„Moje nervy, celkom som zabudla."
Ako tretiaci máme povinnosť imatrikulovať prvákov, nachystať im nejaké prekvapenie, oni si zas pripravia program a potom bude veľká diskotéka v jedálni.
„Veď práve preto ti to pripomínam."
„Úprimne, ani sa mi veľmi nechce. Organizovaná zábava pod učiteľským dozorom asi nie je žiadna sláva."
„Neblázni, bude to fajn. Zatancujeme si." Srandovne zavrtí bokmi a zadkom ťukne do mňa.
„Uvidím. Ak tam pôjde aj Eva, ešte si to rozmyslím."
Oblapí ma okolo pliec a postrapatí mi vlasy.
„Ja osobne jej vymením šampón za sekundové lepidlo a bude mať iné starosti, než ti zase robiť neplechu," smeje sa.
