„Eli, čosi mi vŕta v hlave," mumle mi do vlasov. Cítim sa v siedmom nebi. Nesníva sa mi to iba?
„Čo také?"
„Vravela si, že ťa bol raz pozrieť tvoj spolužiak u vás v meste."
„No a?"
„Premýšľal som, či by som nemohol prísť aj ja."
Odtiahnem sa od neho a pozriem mu do očí.
„Uvažuj, bolo by to ideálne riešenie. Nemuseli by sme sa nikde schovávať, nehrozilo by, že nás niekto uvidí. Urobili by sme si pekný deň."
Zamyslím sa.
„Neznie to zle."
„Podľa mňa to znie ako rande."
„Rande?" prevaľujem to slovo na jazyku.
„Iste. Vzal by som ťa von, do kina, na pizzu, držali by sme sa za ruky a robili by sme to, čo normálne dvojice na rande robievajú..." stíši hlas a ja napäto čakám, čo povie. „...bozkávali sa na verejnosti," dokončí vetu a nadvihne šibalsky obočie.
Štuchnem ho lakťom pod rebrá za to, že si zo mňa zase robí srandu.
Z chodby počujem zvonček. Vôbec sa mi odtiaľto nechce. Tento kumbál je ako zázračná bublina, kde som skrytá pred celým svetom a nikto mi nič nemôže. Keď však vyleziem von, uvidím všetky tie cudzie tváre, ktoré sa mi vysmievajú do očí a budem počuť ich zlomyseľné reči. Prečo sa len mama nemohla vrátiť z Rakúska? Teraz by som chodila do svojej starej školy, sedela by som s Beou v lavici, vymieňali by sme si lístočky, po vyučovaní by som sa vracala domov k sestrám, večer by sme sedeli pri telke a jedli pukance. Lenže potom by som nestretla Jeho. Prečo to tak vždy musí byť? Na to, aby sme niečo vzácne získali, sa musíme niečoho vzdať. Nie je to fér. Ako keby nestačilo, že mi umrel otec.
„Eli, si v poriadku?" spýta sa Jakub ustarostene a vytrhne ma z myšlienok.
„Prepáč, len som sa trochu zamyslela." Stúpnem si na špičky, letmo ho pobozkám do kútika úst a siahnem po kľučke, aby som nezmeškala na nemčinu. Lenže Kubo ma chytí za tričko a potiahne ma k sebe. Obráti ma a pobozká ma ešte raz a poriadne.
„Snáď si nečakala, že sa uspokojím s takým sesterským bozkom na líce?" uškrnie sa. „Bohvie, kedy zase budem mať príležitosť."
Čím je víkend bližšie, tým zmiešanejšie pocity mám. Na jednej strane túžim, aby po mňa prišiel a strávili sme pár hodín spolu, na druhej strane mám z toho bobky. Ešte nikdy sme spolu neboli viac ako pár minút, nanajvýš hodinu. Čo ak sa nebudeme mať o čom rozprávať? Ak to bude totálne fiasko a budeme vedľa seba mlčky sedieť ako dve buchty na pekáči, porazí ma. Napokon to vzdávam. Už to len nejako dopadne, raz by som to aj tak musela zistiť.
„Eliška," dobehne ma v piatok Maťo. „Ak nemáš zase žiadne plány na víkend, mohol by som prísť a skočili by sme do kina na nejakú komédiu."
Spanikárim.
„Vieš, vlastne už mám niečo dohodnuté," cerím zuby v trápnom falošnom úsmeve. „S kamarátkami," dodávam rýchlo. Maťov úsmev pohasína.
„Myslel som, že si vravela, že tam žiadne kamošky nemáš."
OMG, chytená do pasce vlastných hlúpych klamstiev.
„Už som si nejaké našla." Lži sa nabaľujú a nabaľujú a zaslúžim si, aby mi jedného dňa padli na hlavu a zatlačili ma do zeme.
„V pohode, tak hádam inokedy."
