JAKUB
Šklbem si vlasy od zúfalstva. Už dva dni som nemohol uverejniť svoj blog, pretože školský admin konečne začal robiť to, za čo ho platia a zabezpečil stránku silnejším firewallom, cez ktorý sa nedostanem. Behám po izbe ako lev v klietke, zvažujem možnosti. Nemôžem ísť za ňou osobne, poslala by ma do kelu, ale čo iné môžem robiť?
Klopem na dvere dievčenskej izby, nervózne si prehrabávam vlasy. Budem rád, ak mi vôbec otvorí.
„Jakub," povie odmerane Karin. Klopal som na jej dvere, je Eliškina kamarátka a moja rodina. Kto iný ma podrží, ak nie ona?
„Karin, idem za tebou s prosbou."
Mrzuto si ma premeriava, nakoniec ma pozve dnu.
„Čo chceš?" založí si ruky na prsiach a podupkáva nohou.
„Zrušili mi blog."
„Všimla som si." Trochu zmäkne. „Mysleli sme si, že ťa to prestalo baviť."
„Mysleli? Čiže aj Eliška?"
„Uhm."
„Dofrasa. Ale to tak vôbec nie je, len sa neviem dostať na stránku. Nemáš nejaký nápad?"
Sadne si na posteľ a poťahuje si spodnú peru. Je inteligentná a vynaliezavá, spolieham na ňu.
„Vlastne jeden nápad by som mala," hovorí a ja trochu pookrievam.
Karin je poklad, zachraňuje mi krk, hoci by ma mohla poslať dokelu. Robím všetko, čo mi hovorí a zatiaľ to funguje. Odtŕham zubami kus lepiacej pásky, rukami pridŕžam papier na stene, kým ho lepím.
„Kubo?" osloví ma potichu. Zdvihnem hlavu. „Lezieš mi na nervy s tým svojím prístupom Pána Dokonalého už veľmi dlho, ale vďaka za to, že si sa mi v blogu ospravedlnil. Vážim si to."
Prikyvujem.
„To je okej, sám som si uvedomil príliš neskoro, čo je naozaj dôležité."
Zamyslene si hryzie peru.
„Si môj brat, tak ti niečo poviem. Za všetky tie hlúposti, ktoré si povedal a porobil, by som ti želala aspoň žalúdočný vred a možno aj nejakú bolestivú vyrážku na zadku, ale keďže si v poslednom čase začal všetko naprávať, neželám ti, aby si sa trápil."
Netuším, kam tým smeruje, ale nepáči sa mi to.
„Vieš, že Eliška ťa mala rada. Ľúbila ťa, kým si to nepokašľal na celej čiare. Potom začala viac času tráviť s Maťom a priznala sa, že aj k nemu cíti niečo viac. Môžeš si za to sám, vôbec ťa neľutujem, ale mal by si to mať na pamäti. Keby to s vami dvomi nevyšlo...vieš, aby si sa z toho nescvokol alebo čo."
„Ja viem," povzdychnem si a pustím sa do lepenia s väčšou energiou. „Možno ju nedostanem naspäť, som pripravený aj na túto alternatívu. Ale aspoň nesedím ako buchta a snažím sa. Nech to dopadne akokoľvek, akceptujem to, pretože ju milujem. Milujem ju tak veľmi, že chcem, aby bola šťastná, či už to bude so mnou alebo s niekým iným. Zaslúži si to."
„Ty by si bol ochotný sa jej vzdať?"
„Určite nie bez boja, ale v podstate áno. Dôležité je, aby si ju človek, s ktorým bude, vážil a musel si ju zaslúžiť."
Karin v tme urobí pár krokov ku mne. Objíme ma silno okolo krku. Celkom ma prekvapí, neurobila to odkedy sme boli decká. Ani sa jej nečudujem, správal som sa ako idiot.
„Som rada, že si späť," zašepká mi do ramena.
ELIŠKA
Dnes ráno je v škole chaos. Všade – a tým myslím VŠADE – sú polepené akési plagáty. Na stenách, nástenkách, parapetách, záchodoch, oknách, triedach, bufete. S veľkým čiernym nápisom Fool's Blog. Poskočí mi srdce. Už som si myslela, že to vzdal, ale je späť. Jeden odliepam z dverí kabinetu a schovávam si ho do tašky, aby som si ho neskôr prečítala.
Karin vyzerá akási bledá a unavená.
„Spala si dobre?" pýtam sa jej, keď už milióntykrát zívne.
„Ani nie," priznáva a viečka jej klipkajú.
„Čo si robila?"
Ošíva sa. Potom mi to dôjde.
„Pomáhala si mu?" ukazujem na záplavu á štvoriek rozvešaných všade naokolo.
„Tak trochu. Tajne sme vliezli do kancelárie vedúcej internátu a vytlačili toto všetko. Mali sme šťastie, že nás nikto nenačapal. Zvyšok noci sme lepili."
„To je úžasné," vzdychnem.
Karin opäť zívne.
„Eli, včera som s Jakubom hovorila. Mali sme tuším najdlhší rozhovor za celý náš život. Prisahal, že ťa miluje, že chce byť kvôli tebe lepším. Myslím, že by si mu mala dať šancu."
Uvažujem nad jej slovami.
„Asi máš pravdu. Dal si veľa námahy, aby to dal všetko do poriadku a ospravedlnil sa. Okrem toho, Maťo ma zrejme naozaj nechce. Čakala som, kým sa aj on nejako vyjadrí, ale k ničomu sa nemá. Dokonca ma nazval kamarátkou."
„Jakub ma poprosil, aby som ti odovzdala odkaz. Toto je posledný blog, ktorý napísal. Nedá sa každú noc tajne tlačiť a lepiť to po škole. Vraj ťa v piatok večer počká v meste a rád by sa s tebou porozprával osobne. Bolo by fajn, keby si sa dovtedy rozhodla, aby ste sa obaja zbytočne netrápili."
Prikývnem a sľúbim jej, že nad tým budem premýšľať.
Večer na izbe si vytiahnem papier a pri svetle nočnej lampičky si ho čítam.
Fool's Blog
Jahodové dievča,
toto je moja posledná správa pre teba. Nie preto, že by som nechcel, ale ak som ťa doteraz nepresvedčil, už mi nič nepomôže. Ak sa rozhodneš, že pre teba nie som dosť dobrý, je to fair play, ani ja si nepripadám, že som pre teba dosť dobrý. Len chcem, aby si vedela, že už zostanem verný – tebe aj sám sebe. Zostanem svoj. Sám sebou. Nebudem už nikdy pred nikým nič hrať, pretože mi to neprinieslo nič dobré. Chcem, aby si vedela, že to je len vďaka tebe. Naučila si ma o sebe viac, ako som sa naučil sám o sebe za celý život. Ukázala si mi, ako vyzerá láska. Ak nebudeš so mnou, budem celý život blúdiť a hľadať niekoho, s kým by som sa cítil tak nádherne ako s tebou, hoci sa obávam, že to už nikdy nezažijem. Takú lásku stretneš iba raz a ak je niekto taký blázon, že si ju nechal ujsť medzi prsty ako ja, tak mi treba. Zaslúžim si byť sám. Odteraz však už budem vždy premýšľať, aké by to bolo, keby sme to skúsili.
Milujem ťa, Eliška!
