Viem si predstaviť, že by sme sa stretli niekde inde, za iných okolností. Bolo by skvelé, keby som mala chalana ako Jakub. Keby sme mohli robiť takéto pikniky každý deň, neschovávať sa a netváriť sa, že sa vlastne nepoznáme. Leží vedľa mňa, objíma ma zozadu, jeho ruku cítim na bruchu. Drieme sa mi. Len silou vôle sa prinútim držať oči otvorené.
„Mali by sme sa vrátiť," mrmlem ospalo.
„Nechce sa mi."
„Ani mne, ale bojím sa, že tu zaspím a keby nás niekto našiel..."
„Máš pravdu."
Odhrnie mi vlasy a pobozká ma na krk. Pošteklí ma rukou pod rebrá.
„Prestaň," chichocem sa, „to je veľmi citlivé miesto."
„Pamätám si z branného," uškŕňa sa a šteklí ma ďalej. Celkom som sa prebrala. Narýchlo spraceme zvyšky pikniku, zložíme deku a vraciame sa do sály.
Už vo dverách šípim, že čosi nie je v poriadku. Eva s Naďou sedia tak, aby videli na vchod a čosi si šepkajú. Aj Jakub ich zbadal.
„Myslel som, že sa budú baviť a chvíľu dajú pokoj," sykne.
Znervózniem. Toto sa nesmie prevaliť. Eva by mi narobila také problémy, že by som sa mohla okamžite zbaliť a vypadnúť z internátu. Rozbehnem sa za vychovávateľkou, mám totiž plán. Tvárim sa, že jej hovorím čosi dôležité a ukazujem smerom k Jakubovi. V skutočnosti sa jej pýtam, či nevidela čiernu mikinu, vraj ju hľadá tamten chlapec. Krúti hlavou a tiež pozrie smerom k Jakubovi. Potom nahodím rozzúrenú tvár a dokonca sa mi podarí vytlačiť zopár sĺz. Vystriem plecia a pochodujem ku Kubovi.
„To si vypiješ, ty kretén," hovorím dosť hlasno na to, aby ma počuli aj Eva s Naďou.
Našťastie Jakub už vie, o čo mi ide.
„Čo také? Veď som sa len zabával."
„Takže podľa teba je ohromná sranda sledovať ma na záchod a zamknúť ma tam?"
„Čo z toho robíš drámu? Veď som tam sedel a dával pozor."
„Jasné, dával pozor na to, aby som nekričala a neprivolala si pomoc. Si chorý, fakt úchyl. Čo mám urobiť, aby si mi ty a tvoji dementní kamoši dali pokoj?"
Podarí sa mi vyroniť ďalšiu slzy, super. Eliška, ideš, toto bude hodné Oskara.
„Príliš sa mi to páči na to, aby som ti dal pokoj," hovorí a usmieva sa pri tom. Je mi jasné, že hovorí o bozkávaní a nie o kanadských žartíkoch, ale ostatným to na nos vešať nemusíme.
Urobím iba hlasné „Pche", zvrtnem sa na päte a odchádzam. Vyzerá to, že ďalšia kríza je zažehnaná. Ale ako dlho to takto dokážeme tajiť?
„Kde si bola tak dlho?" pýta sa Karin, keď sa konečne objavím.
Náramne ma mrzí, že jej nemôžem povedať pravdu. Je to moja kamarátka, mala by som k nej byť úprimná. Už-už otváram ústa, že všetko priznám, ale nakoniec iba zamrmlem, že som mala „dievčenské problémy". Ani veľmi neklamem, len ju nechám predstaviť si pod tým pojmom niečo iné, než mám na mysli ja. Veď problémy s chalanmi v podstate sú dievčenské problémy, nie?
„Už máš plány na víkend?" pýtam sa jej, aby som to celé zahovorila.
Vystrúha grimasu.
„Kubo bude oslavovať osemnáste narodeniny, zlezie sa u nás celá rodina, to bude skvelá zábava."
Tvárim sa, že narodeniny so starými rodičmi sú nuda, ale srdce sa mi rozbehne. Jakub bude mať narodky? Mala by som mu niečo dať? Dokelu, a nemôžem to ani s nikým prebrať, keďže som o tom nepovedala ani živej duši.
