Moje teenegerské obdobie.✔

Prekvapenie

Dnes som nešla do školy. Okolo 15:30 prišla mamka do mojej izby a dohovorila mi aby som zabudla na Sebastiana. Odpovedala som:,, Ako môžem zabudnúť na tie všetky chvíľe strávene s Sebastiánom,keď bol mojou oporou,keď sme sa spolu šalili,odišiel na moje narodeniny v môj deň. Chcela som s ním ísť do kina ale nestihla som sa ho opýtať." A zase som sa rozplakala. Upokojila ma ale stále som plakala. Bolo mi za ním hrozne smutno. :( Nemala som na nič chuť. Nejedla som na nič som sa nezmohla iba som plakala. A vtedy som si uvedomila čo k nemu cítim,nie kamaráta ale niečo viac. Milovala som ho. Keď som chcela prísť na iné myšlienky tak som si sponenula,že som neotvorila darček tak som sa do toho vrhla. Bola to letenka za Sebastianom. Bola som štastná v tej veľkej krabicy bolo ešte niečo bolo tam niečo stredne veľké a bolo to zabalené. Bála som sa to otvoriť no nie bála ale nevedela som čo v tom je. Otvorila som to a bol tam náš spoločný obraz. Veľmi ma to potešilo a obraz som si hneď dala na stenu nad posteľ. Kedže sa blížilo vysvedčenie tak nebol problém ísť za Sebastianom. Ukázala som letenku mamke a nesúhlasila aby som teraz letela za Sebastianom. Bola som na ňu hrozne nahnevaná a tak som išla do izby a zavolala Sebastianovi a čakala som pokiaľ nezdvihol. Rozplakala som sa ešte viac. Potrebovala som Sebastiana alebo niekoho kto mi zdvihne náladu na Jakuba som nemala náladu ale prišiel ku mne. Videl ma ako plačem a hneď pribehol ku mne. Potrebovala som objatie akoby mi čítal myšlienky a objal ma. Neprotestovala som a objatie som mu vrátila. Mala som sa komu vyrozprávať povedala som mu o letenke a o tom darčeku aj o obraze a bola som úprimne štastna v tom sa stalo niečo čo som nechcela. Zapozerali sa nám pohľady. Naše pery sa približovali. A v tom som sa odtiahla. Nepobozkali sme sa.