Moje teenegerské obdobie.✔

Prebúdza sa!

ZARA
Už dva dni sa snažím odísť s tohto sveta. Nedokážem to. Nedokážem sa postaviť a chytiť sa toho svetla. Každím dňom sa to svetlo vziadľuje.
SEBASTIAN
Dva dni čakám kedy sa prebudí. Lekári jej dávaju menej ako týždeň. Nesmie odísť. Nesmie ma tu nechaj samého. Ležím v posteli a týchto myšlienok sa neviem zbaviť. Z mojich myšlienok ma vyrušil zvoniaci telefón. Blikalo na ňom Zara. Asi volá jej mama. Zdvihol som to.
,,Áno?" začal som hovoriť.
,,Ahoj,môžeš prísť do nemocnice?" spýtala sa ma jej mama.
,,Hneď som tam. Deje sa niečo?" spýtal som sa zo strachom.
,,Uvidíš keď prídeš." odpovedala mi.
,,Dobre,dovi." pozdravil som sa.
,,Maj sa." odzravila a ja som zrušil hovor.
Hneď som nasodol do auta a išiel do nemocnice. Cesta nebola dlhá tak som tam bol asi do 5 minút. Zaparkoval som auto a vybehol som k jej izbe. Pred izbou ma čakala jej mama.
,,Čo sa deje?" spýtal som sa jej.
,,Poď do izby." išiel som za jej mamou. V izbe bola Zara ale nebola v takom hroznom stave.  Zobudila sa? Spýtal som sa sámeho seba. Pozerala sa von onkom. Stál som v  prahu dverách. Zdalo sa mi to ako sen. Vážne sa zobudila? Najhoršie dva dni v živote boli preč?
,,Budeš tam stať alebo pôjdem ku nej?" spýtala sa ma jej mama. Zara si až teraz všimla,že sme tam. Rozbehol som sa k nej a objal ju. Usmieval som sa od ucha k uchu.
,,Tak ja vás nechám. Keby niečo budem na chodbe." povedala jej mama a odišla.
,,Tak veľmi si mi chýbala. Milujem ťa." začal som rozhovor. Pobozkala ma. Toto mi chýbalo Jej pery. 
,,Milujem ťa." povedala keď sme sa odtiahly. Znova som ju objal.
,,Kedy ťa pustia?" spýtal som sa jej.
,,Zajtra by ma mali pustiť, teda ak sa mi nezhorší zdravotný stav." odpovedala mi. Sedeli sme na posteli a rozprávali sa aspoň hodinu. Až pokiaľ nás nevyrušila sestrička,že je koniec navštevních hodín.Nechcel som od nej odísť.

ZARA

Sestrička nás prišla vyrušiť,že už skončily návštevné hodiny. Nechcela som aby odišiel no musel. Sľubil mi,že zajtra príde. Beriem na vedomie. Netušila som kde je otec a ani ma to netrápilo. V noci som nemohla zaspať. Stále mi niečo vrtalo v hlave. Nakoniec som ani neviem ako zaspala. Ráno ma prebudila sestrička. Išla som na raňajky. Asi všetci vieme,že raňajky,obed alebo večera v nemocnici niesú moc dobré. Celkovo jedlo v nemocnici nieje moc dobré. Zjedla som aspoň trochu s raňajok a čakala na Sebastiana. Pomedzi to som sa bavila na telefóne. Nejako som znova zaspala. Netuším ako dlho som spala a ako som zaspala. Zobudil ma až Sebastian. Držal v ruke kyticu rúži. Položil ich na stôl a ja som ho za to vybozkala.

,,Ďakujem." poďakovala som sa mu za rúže. Usmial sa a pobozkal ma.

,,Už vieš kedy ideš domov?" spýtal sa ma. SHIT zabudla som,že dnes idem domov. Mamka o tom vie takže príde. Včera sme sa o tom rozprávali. Ešte,že som to nezabudla.

,,Dnes." povedala som s nadšením.

,,Mám ťa odviesť?" spýtal sa ma.

,,Mamka príde. Musí ešte podpísať papiere,kedže niesom plnoletá." odpovedala som mu na otázku. Prikývol. V tom prišla mamka,že ideme domov. Zbalila som si veci a išli sme domov. Mamka ešte vypisovala papiere a Sebastian išiel domov. 

,,Mami? Čo bude teraz s nami? Sťahujeme sa? A rozídieš sa s otcom?" zahrnula som ju otázkami,keď sme sedeli v aute.

,,Od otca sa odsťahujeme. Podám žiadosť o rozvod a pôjdeme bývať k mojej mame." dopovedala a začala štartovať auto. Babka bývala na konci mesta. To nebol až taký problém. Hlavné je,že sa nesťahujeme niekam do Washingtnu. Po ceste k babke mi písal Sebastian.

,,Kedy sa stretneme?"prečítala som si SMS-ku a odpísala mu.

,,Tak to neviem,kedže sa sťahujeme ku babke." odpísala som mu.