Moje teenegerské obdobie.✔

Ja už nevládzem.

Črepiny som odložila a išla som otvoriť dvere. Predsa to mohol byť Sebastian. Keď som otvorila nebol tam Sebastian,bol v nim Harry. Chcela som zavrieť dvere ale dal tam nohu.
,,Čo chceš?" otočila som sa a kričala na ňho zo slzami v očiach. Pritiahol ma k sebe a objal. Začala som ešte viac plakať.
,,Prečo? Ja tento debilný svet nechápem!" hovorila som pomedzi slzy.
,,Ššššš,tíško. Všetko bude v poriadku." snažil sa ma upokojiť.
,,Nie,nič nebude v poriadku." protirečila som mu.
SEBASTIAN
Odišla. Ja som nič neurobil iba som tam stál a sledoval ako odchádza. Keď už som nevidel jej postavu,prebudil som sa a začal za ňou utekať. Došiel som k nej domov ale jej rodina ma k nej nechcela pustiť. Hádzal som jej kamienky do okna pokiaľ nevyšla. Odtiahla záclonu,keď ma uvidela tak ju znova zatiahla a o niekoľko minút bola pred bránkov. Mala slzy v očiach. Krvácala.
,,Ty krvácaš." ukázal som jej na ranu.
,,To je jedno." povedala a držala si ranu.
,,Nie nieje to jedno! Vyber si buď pôjdeš ku mne alebo ideš do nemocnice!" povedal som kľudnými tónom.
,,K tebe." povedala a išli sme ku autu. Došli sme ku mne a ja som jej ošetril rany.
,,Načo si prišiel k nám?" spýtala sa ma. Nevedel som ako jej to všetko mám povedať.
,,Ja....To v parku....Nemyslel som to tak....Milujem ťa,chcem byť s tebou len má všetko rozčúlilo." začal som rohovor ale nedohovoril. Prerušila ma.
,,Aj ja ťa milujem ale mám pocit,že všetko je proti tomu aby sme boli spolu. Vždy sa niečo pokazí.Milujem ťa ale mňa to už nebaví. Buď to pokazíš ty alebo ja. Nám proste nieje súdene byť spolu." povedala mi zo slzami v očiach. Nebola jedinná kto mal slzy v očiach.
,,Bude lepšie keď sa obaja prestaneme trápiť a jednoducho to ukončíme." povedala a ja som stratil reč.Nakoniec som prikývol. Možno má pravdu. Možno. 
ZARA
,,Bude lepšie keď sa obaja prestaneme trápiť a jednoducho to ukončíme." nikdy by som neverila,že niečo také poviem.Nebola som jedinná kto plakal.Po chvíli prikývol.
,,Možno,bude lepšie keď sa vrátime do starých čias kamarátstva." znova som povedala niečo čo som neverila,že niekedy poviem. Sebastián iba znovu prikývol. Postavila som sa a odišla. Keď som zavrela dvere všetky emócie vyplávali na povrch. Slzy som už ďalej nedokázala držať a s plačom som sa rozbehla domov. Nechcela som ísť vôbec domov. Chcem odísť. Išla som do parku. Kde som sedela a len tak pozerala. Okolo 3:00 rána som išla domov. Snažila som sa ísť čo najtichšie. Všetci už spali. Jasné,nikto si ani nevšimne,že niesom doma. Klasika. Išla som do izby a zbalila som si veci. Odídem na chatu. Dlho tam nikto nebol tak by ma tam nemali hľadať.