Moje teenegerské obdobie.✔

Večera

Sedela som a pozerala sa na miesto,na ktorom stál. Babka vošla znova do izby.
,,Si normálna?" začala babka rozhovor.
,,Čo zasa babi?" nechcela som na babku kričať tak som to povedala kľudným tónom.
,,Prečo si ešte stále s ním? Veď je to chalan,ktorý ti stále len ubližuje." zvýšila na mňa babka hlas.
,,Ja viem. Ale..." chcela som sa brániť ale babka nedovolila.
,,Žiadne ale rozídeš sa s ním a bodka." kričala na mňa babka. S plačom som vstala a odišla na detské ihrisko kde som stretla Nelku. S plačom som si sadla na hojdalku pokiaľ ma niekto nevyrušil.
,,Zara? Čo sa deje?" zdvihla som hlavu aby som zistila komu patrí ten hlas. Bola to Lenka.
,,Sebastian?" spýtala sa ma.
,,Nie. S ním je všetko ok. To babka." povedala som jej všetko čo sa stalo s babkou.
,,Pôjdeš k nám." povedala Lenka.
Prikývla som. Za 1.Nechcem sa tam vracať a za 2.Nemá cenu protestovať pretože aj tak by vyhrala. Išla pre Nelku a išli sme do ich domu.
,,Ja ešte pôjdem zavolať Sebastiánovi." povedala som Lenke.
,,Ty sa choď hrať s Nelkou. Ja mu zavolám aj tak sa s ním potrebujem porozprávať." usmiala som sa na Lenku.
,,Ďakujem." povedala som a už ma niekam Nelka ťahala.
,,Tu si sadni. A povieš mi čo ti zase urobil!" prikázala mi Nelka. Sadla som si na stoličku. A Nelka na koberec. Presadla som si k nej.
,,Sebastian mi nič neurobil. To Mamka s Babkou." usmiala som sa.
,,Ale plečo?" spýtala sa ma Nelka.
,,Oni....No....Nemajú....Radí....Sebastianá..." vytiahla som zo seba pričom som zo seba vytiahla aj pár sĺz. Nelka sa postavila a objala ma.
,,Neplač." povedala mi Nelka keď niekto vošiel do jej izby. Bola to Lenka.
,,Nechcem vyrušovať ale Zara niekto ťa dole čaká.Máš prísť dole." povedala Lenka.
,,Hneď prídem." Lenka prikývla a odišla.
,,Nely,hneď prídem dobre?" pozrela som sa na Nelku. Prikývla. Išla som k vchodovým dverám a tam stál Sebastián. Objala som ho. Znova som sa neubránila slzám.
,,Šsss,neplač." upokojoval ma.
SEBASTIAN
Toľko čo som došiel domov tak mi volala Lenka.Zdvihol som to.
,,Ahoj." ozvala sa Lenka.
,,Ahoj.Potrebuješ niečo?" spýtal som sa jej.
,,Mohol by si k nám prísť. Zara...ona.." nedopovedala.
,,Čo je s ňou? Je zdravá? Žije? Hovor!" spýtal som sa jej.
,,Áno je. Len je stretla som ju na ihrisku a dosť plakala." povedala mi.
,,Prečo plakala?" spýtal som sa jej.
,,To nech ti povie ona sama." odpovedala mi. Zložil som a utekal k Lenke domov.
Došiel som k Lenke domov a zazvonil. Zara sa hrala s Nelkou tak som na ňu musel počkať. Keď prišla tak ma objala a začala plakať.
,,Šss,neplač." upokojoval som ju.
,,Chceš sa o tom porozprávať?" spýtal som sa jej. Prikývla.
,,Ale poďme niekde inde." povedala a pozrela sa mi do očí,ktoré boli plné sĺz. Tie hnedozelené oči,ktoré na nej tak milujem boli smutné,plné sĺz a smútku. Pozrel som sa jej do očí,utrel slzy a dal bozk na čelo. Vybrali sme sa do parku. Keď sme si sadli na lavičku začala rozprávať.
,,Moji rodičia chcú aby som sa s tebou rozišla a asi ma chcú dať dokopy s Tomom. Asi vieš prečo chcú aby som sa s tebou rozišla." začala rozprávať.
,,Tvoj názor? Chceš ich poslúchnuť a rovno sa so mnou rozísť?" spýtal som sa jej.
,,Ja...." nenechal som ju dopovedať,odpoveď je jasná.
,,Chápem,tak sa maj. Nebudem ti už kaziť život." postavil som sa a vybral som sa na odchod. 
ZARA
,,Chápem,tak sa maj.Nebudem ti už kaziť život." postavil sa a chcel odísť. Rozbehla som sa za ním.Dobehla som za ním a pozrela som s mu do očí.
,,Milujem ťa. Nechcem sa s tebou rozísť. Tom je iba kamarát a tak to ostane. Milujem ťa. Ich názor ma vôbec nezaujíma. Preto som utiekla. Preto som bola pri Lenke." pozrela som sa na Sebastiana. Mala som slzy v očiach.
,,Je na tebe ako sa rozhodneš. Ak si myslíš,že mi iba ničíš život. Mýliš sa. Je mi jedno ako to bude komplikované,chcem byť s tebou. Chcem s tebou prežívať pekné ale aj horšie chvíle." snažila som sa mu všetko povedať tak aby to dávalo zmysel.
,,Už vieš čo som ti chcela povedať. Ty si sa už vyjadril." stál tam a iba sa na mňa pozeral. Otočila som sa a vybrala som sa domov. Stále tam iba stál. Myslím,že to už definitívne ukončil. Rozbehla som sa k Babke domov. Vbehla som do dverí a chcela som ísť do izby. Akurát tu bola Tomová rodina. Všimli si,že plačem a hneď pribehli ku mne.
,,Stalo sa niečo?" spýtal sa ma Tom.
,,Dajte mi všetci pokoj. Už ste dúfam spokojný." kričala som na nich.
,,O čom to rozprávaš?" spýtala sa ma babka.
,,Rozišla som sa s ním. Si spokojná?! Nenávidím ťa. Nenávidím vás. Nenávidím svoj život!" kričala som na nich a vybehla som do izby. Mám v sebe taký hnev,že som sa neovládla a rozbila polku izby.  Rozbila som aj sklo,ktoré sa rozbilo. Vzala som si jednu črepinu a chcela som si podrezať žily. Znova. Sadla som si na zem hneď vedľa rozbitého zrkadla a keď som to chcela urobiť. Tak mi niekto začal búchať na dvere.

Táááák dnes dlhšia čásť. Aký je váš názor na príbeh? Vyjadrite sa do komentárov. Mám ešte jednu informáciu na mojom profile vychádza ďalší príbeh. Volá sa Citáty. Kedže mám už predpísaných aspoň 25 citátov tak som sa rozhodla,že už je na čase vydať príbeh. Tak si ho môžete prečítať.