Moje teenegerské obdobie.✔

Harry?

Sebastián odišiel na záhradu. Ja som ešte ostala na balkóne. Bože,veď ja tam mám navštevu a ja som v izbe. Trepla som si do čela. Rýchlo som vybehla z izby a zletela schodami. Nie ja som nezletela ja som sa skoro zabila. Skotúľala som sa po schodoch.
,,Au." zasyčala som a chytila som sa hlavy,ktorú som si riadne bochula ako aj zadok a chrbát.
,,Si v poriadku?" spýtal sa ma niekto s tých ľudí,ktorý stály okolo mňa. Stály tam:Jakub,Emm,Sebastian,Mia,Ethan,Harry a moji rodičia. Začala som sa smiať.
,,Čo je jej smiešne?" spýtal sa Sebastian.
,,Tak práve som spadla zo schodoch a stojíte tu akokeby ma prešlo auto. Iba som sa skotúľala po schodoch. TWL. Môj šéf má poslal oskúšať zemskú gravitáciu a môžem mu potvrdiť,že funguje." začala som sa smiať.
,,Ona nieje v poriadku." prehlásila mama.
,,Som bože veď nič mi nieje." postavila som sa a išla na gauč. Každý na mňa pozeral pohľadom:"Akože šibe ti?"
,,Bože veď som v pohode." štvalo ma mňa Harry pozeral. Každý sa pozeral na zem len on na mňa.
Prišla som k Sebastiánovi a pobozkala ho.
,,Veríš mi?" odtiahla som sa od neho a spýtala som sa ho. Kýval hlavou na znak nie.
,,OK." odišla som do izby a zamkla sa.
To,že som spadla zo schodov neznamená,že niesom ok. Bože ani môj vlastný frajer mi neveril. Musela som si vybiť na niečom zlosť. Prezliekla som sa do športového oblečenia,na stole nehala odkaz:
,,Vrátim sa."
Aby si nemysleli,že som utiekla. Po tichu som vyšla zobrala si tašku,zamkla som izby a kľúčik som si vzala zo sebou a odišla som. Som zvedavá kedy si všimnu,že som odišla.
**********SEBASTIÁN*********
Išiel som do Zarinej izby. Nemal som pocit,že je v poriadku. Zamkla sa.
,,Zara?" začal som buchať na dvere. V tom pribehly jej rodičia.
,,Deje sa niečo?" spýtala sa ma jej mama.
,,Zamkla sa. Nieje náhradny..." nedopovedal som pretože jej otec už držal kľúč v ruke.
,,Je." odpovedal. Otvorily sme dvere ale nebola tam. Hrozne som sa o ňu bál. V tom som si všimol papierik na stole.
,,Pozrite." zakričal som.
,,Na stole je list." otvoril som ho.
,,Vrátim sa.Zara." prečítal som list. Bože ja som kretén.
,,Kam mohla ísť?" spýtala sa jej mama.
,,Neviem." odpovedal som.
,,Ani my." pridali sa ostatný ľudia.
************ZARA*************
Svoju zlosť som si vybila na boxoch. Bolo mi oveľa lepšie. Myslím,že je na čase sa vrátiť. Išla som sa prezliesť a odišla som. Nehcem sa vrátiť domov. Išla som do parku. Kde som si sadla k jazeru a sedela tam do večera. Bolo by na čase vrátiť sa. Postavila som sa,zobrala som si tašku a odišla som domov. Odomkla som dvere a zo schodoch pribehli hneď všetci.
,,Kde si bola?" začal sa výsluch. Chcela som ich bez slova obísť no nepodarilo sa mi to.
,,Zara! Odpovedz mi na otázku!" znova na mňa kričala mama.
,,Nechaj ma." chcela som odísť ale Sebastian ma chytil za ruku.
,,Zara,odpovedz mame." vytrhla som sa mu. Nespoznávam ho.
,,Načo aj tak si myslíte,že klamem tak načo plítvať slovami. Neveríš mi ani ty." odišla som. Zamknuť sa v izbe je zbytočne ocko vie kde je druhý kľúč. Chcela som ho zobrať ale nebol tam. Tak som nevedela čo mám urobiť aby mi dali pokoj. Nič som neurobila,ľahla som si na posteľ pustila som si pesničky a začali mi padať slzy,ktoré sa zmenily na vodopád sĺz. Niekto vošiel do izby. Nevšimla som si kto to bol ale keď si sadol na postel rozbehla som sa preč. Išla som na záhradu. Išla som na moje obľubené miesto na záhrade. Zase som spustila vodopád sĺz. Niekto tam znova prišiel.
,,Musíte za mnou stále liesť. Nechajte ma na pokoji!" kričala som.
,,Nemala som sa ani vraciať späť." povedala som už kľudnejším tónom a odišla som do parku. Bola som schopná ostať tam aj celú noc. Prečo mi neveril frajer? Ak mi neverí on tak prečo by som ja mala veriť jemu. Ďalej už som sledovala iba oblohu. Pozrela som sa na mobil,ktorý ukazoval 23:45. Vrátim sa. Proste budem všetkých ignorovať. Prišla som domov. Snažila som sa čo najtichšie prejsť do izby ale Sebastian ma počul. Špion zo mňa nebude.
,,Si sa načisto zbláznila. Všetci sa tu o teba bojíme." začal po mne kričať.Kľud,udrž si chladnú hlavu.
,,Nechaj ma na pokoji." vlepil mi facku.
,,Ja...Ja nechcel som. Proste som vybuchol. Bál som sa o teba." nič som mu nepovedala iba som odišla do izby. Zamknúť som sa nemohla tak som išla do kupeľky kde som sa zamkla. Zobrala som si deku ak by mi bola zima a tam som bola celú noc. Nechcela som nikoho vidieť a hlavne nie Sebastiana. Prečo mi nikto neveril. Nechcem žiť! Hrozne som plakala. Niekto zaklopal.
,,Zara?" začula som Harryho hlas.
,,Harry?" opýtala som sa a otvorila som dvere. Stál tam Harry a Sebastian. Hneď som zabuchla dvere a znova som ich zamkla. Začala som znovu plakať.
,,Zara? Otvor,prosím." začula som Sebastianov hlas.
,,Choď preč." ledva som povedala. Začinala som byť hladná. Tak som odomkla dvere a išla som do kuchyne.
,,Nechajte ma na pokoji." povedala som kedže som videla ako stávali s gauča.
,,Zara. Prosím odpusť nám to. My sme chceli všetko iba pre tvoje zdravie." prehlásila mama.
,,Nechajte ma na pokoji." zobrala som si niečo s chladničky a odišla som do izby.
,,Len sa prosím znovu nezamikaj. Hrozne nám tým ubližuješ."
,,Vy ste ublížily mne. Myslíte si,že mne bolo príjemne keď ste mi neverily.Radšej zomriem ako žiť s rodinou a frajerom,ktorý mi niesu schopný veriť." dopovedala som a odišla som do izby.