Moje teenegerské obdobie.✔

Hlavne neplač

,,Ale zaviažte jej oči nech nevie kam ju vedieme... A pripravde všetko k veď vy viete." a ukázal prstom na mňa.Zviazali mi oči a vedela som,že nemá cenu pokračovať pretože by som iba schytala ďalšie kopance,facky a neviem čo ešte... ale to som nevedela čo ma čaká. Hodili ma do nejakej miestnosti. Priviazali ma na stoličku a zobrali mi telefón. Zavolali Sebastianovi.

,,O čo im išlo? Prečo volali práve jemu? Prečo unesli mňa? Čo mám teraz robiť? mám odpovedať? Mám byť ticho? Čo!?" tieto otázky mi behali hlavou. V tom ma jeden z ochranky prebral tak,že do mňa začal kopať. Nechápala som veď som nič nespravila.

,,Prosím,stáčí. Prosím." ledva som prehovorila.

,,No čo nebudeš plakať?" všetci sa začali smiať až na mňa. Keď sa smialy pomaly som sa postavila (stále mám priviazané ruky)nebolo to easy ale postavila som sa.

,,Nie" povedala som s istotou aj keď som si nebola istá.Chcel mi dať facku ale uhla som sa.

,,Takže dievčatko sa ide hrať na drsnú. Nehraj formu. Teba rozplače všetko. Štetka." povedal a mala som chuť plakať ale neplakala som.
,,No už si sa konečne vyrozprával." drzo som mu povedala a vlepil mi facku.
,,Ty drž radšej hubu. Piča malá." na to som mu radšej neodpovedala a bola ticho. V tom ma hodil na stoličku. Hodil ma rovno do roha stoličky a hrozne ma zabolel chrbát.
,,Spokojná? Mala si radšej držať hubu. Teraz je už neskoro." uškurnul sa. Od bolesti som ledva dýchala.
,,No tak čo si ticho čakáš pokiaľ ťa tvoj "princ" nezachráni. Nič o ňom nevieš. Veď sa ho opýtaj prečo si tu ale to by sa tu musel objaviť." nedopovedal.
,,Ja som ale prišiel." počul Sebastianov hlas. Ale ja som už pomaly nevnímala. Pretože keď ma ten človek hodil (netuším jeho meno) do stoličky a začala mi tiecť krv. Cítila som iba Sebastianove ruky na mojej tváry a ako začal niečo hovoriť rozumela som iba niečo.
,,Zara? Zara?..." potom som už nič nerozumela. Zobral ma na ruky.Strašne som sa triasla ja neviem prečo možno s toho,že som prišla o veľa krvi fakt neviem.Potom som už nevnímala nič.Zobudila som sa v nemocnici.
,,Čo tu robím?" spýtala som sa Sebastiana,keď som si všimla,že sedí vedľa mňa.
,,Nič si nepamätáš?"spýtal sa.
,,Ale áno všetko si pamätám. Čo o tebe neviem?" spýtala som sa zo strachom.
,,No ja-ja vtedy keď som odišiel tak-tak..." prerušila som ho:,,No tak sa už dostaň k veci." povedala som mu.
,,Išiel som do Californie. Predávať drogy." chcela som aby sa mi to iba snívalo.
,,Ty predávaš drogy?" stále som dúfala,že sa prebudím.
,,Áno. Nevedel a nechcel som ti nič hovoriť pre tvoje bezpečie."povedal s ľútostou.
,,Choď preč." povedala som a bola som si istá,že už ho nikdy nechcem vidieť.
,,Ale pochop robil som to pre tvoje bezpečie." vyšli mi slzy.
,,Máš ma rád?" spýtala som sa.
,,Áno"odpovedal.
,,Tak prosím choď preč." a prevalila som sa na druhý bok. A začala plakať. A odišiel. Hrozne som začala plakať. V tom niekto vošiel do izby,utrela som si slzy a tvárila som sa,že sa nič nedeje. Bola to Emm.
,,Zara si v poriadku?" spýtala sa zo strachom.
,,Nie" a zase som spustila vodopád sĺz. Prečo? Musela som ?
,,Čo sa stalo? Mám zavolať doktora?"
,,Nie.Sebastian predava drogy a kvôli nemu ma uniesli." rýchlo som zo seba vypustila.
,,Čo? Prečo? Vedela si o tom?" všetko som jej povedala.
,,Chceš byť osamote?" prikývla som. ,,Emm,prosím odkážeš Jakubovi,že som v poriadku. A prosím nehovor mu o Sebastiánovi. Ďakujem" prikývla a odišla. Celú noc som nemohla zaspať stále som myslela na to čo bude ďalej. Prečo mi klamal? Lebo ťa chcel ochrániť/Ale aj tak ti klamal. Tieto myšlienky som mala ešte dlho do noci až som nakoniec zaspala. Ráno ma niekto držal za ruku. Keď som si všimla kto to je chcelo sa mi umrieť.
,,Čo tu chceš?" povedala som Sebastianovi.
,,Čo bude teraz?" odpovedal mi otázkov.Neodpovedala som pretože odpoveď sama nepoznám.
,,Prosím,povedz niečo." znova prehovoril.
,,Sama neviem či chcem byť s tebou.Neviem čo bude teraz. Ale jedno viem. Bude lepšie ak odídeš." držala som slzy.
,,Milujem ťa." Prečo mi to robíš? Nepleť mi už hlavu. PROSÍM.
,,Prečo si mi klamal. Odišiel si na moje narodeniny a nič si mi nepovedal. Prvý týždeň bol pre mňa ten najhroší. Každý deň som kvôli tebe plakala." slzy už som mala napokraji.
,,Nechcel som ti ublížiť. Ak by som ti povedal,že odchádzal bolo by to horšie." odpovedal mi.
,,HORŠIE? Aspoň by sme sa rozlúčili. Plakala som každý deň a prečo? Lebo som ťa milovala." už som to nevydržala a spadli mi slzy. V tom prišiel doktor. Ďakujem som mu nado smrti vdačna.
,,Mali by ste odísť. Zhoršujete pacientke stav." naštastie iba prikývol a nerobil žiadne problémy.
,,Ďakujem,že ste ma zachránili." poďakovala som doktorovi.
,,V poriadku. Dnes Vás prepustíme. Pride pre Vás Jakub Debinský.Ak by sa Váš stav zhoršil tak zavolajte." podal mi vizitku.
,,Ešte raz Vám pekne ďakujem za pomoc." poďakovala som mu naposled a odišla. Pred budovou ma už čakal Jakub. Odviezol ma domov. Pred domom čakal Sebastian. Jakub sa ma spýtal,že čo sa medzi nami stálo.
,,Prosím kašli na to a hlavne mu nič neurob...dobre?" s nechuťou prikývol a ja som mu dala pusu na líce. Nadýchla som sa a vyšla som z auta. Sebastian sa postavil a čakal pokiaľ prídem k nemu. Jakub mi položil tašku do izby.
,,Ďakujem" a dala som mu pusu na líce. Sebastian zosmutnel.
,,Prepáč, ja nechcel som ti klamať.Chcel som aby si bola v bezpečí. Chceš sa somnou rozísť?" ja som nevedela čo spraviť. Milujem ho chcem byť s ním ale bojím sa v čom všetkom mi ešte klamal?
,,Nie ale povieš mi ešte o čom všetkom neviem." pobozkala som ho. Išli sme dnu. Vlastne mi iba povedal,že od kedy ma stretol tak chcel skončiť ale nemôže. Verila som mu. Rodičia neboli doma. Išli na týždeň na chatu ale ja som nešla.
,,Neostal by si tu dnes spať?" pousmiala som sa.
,,Môžem? Rodičom to nebude vadiť?"
,,Rodičia sú na chate. Išli na týždeň. Tak čo ostaneš?"
,,Jasné." pobozkal ma. Celý deň sme preležali v náruči na gauči. Bola som štastná ale samozrejme ne na dlho niekto zazvonil. Išla som otvoriť ale Sebastian sa bál aby ma znova niekto neuniesol. Bol to môj bývaly. Zľakla som sa stála som vo dverách nedokázala som sa ani pohnúť. Hrozne som sa bála.
,,Chýbal som ti?" uškurnul sa a oprel ma o stenu. Chcel ma začať bozkávať.
,,Prestaň!" povedala som a snažila sa ho od seba odtiahnúť.
,,Ale neodvrávaj." bála som sa.
,,Sebastián!" kričala som. Rýchlo pribehol a odsotil ho.
,,Si v poriadku?" ustarostene sa ma opýtal. Prikývla som.
,,Aha. Už si si za mňa stihla nájsť náhradu.Štetka jedna." bolo mi do plaču. Naštastie sa situácie chopil Sebastián a vyhodil ho.

ĎAKUJEM ZA 200 PREČÍTANI. VEĽMI SI TOHO VÁŽÍM. ĎAKUJEM.