Moje teenegerské obdobie.✔

Nenávidím moju rodinu.

Zamkla som sa. Nenávidim to tu. Potrebujem odísť ale kam? Mohla by som ísť k babke a snáď by im nezavolala. Odomkla som dvere z kúpeľne (mimochodom kúpeľnu mám v izbe ako osobnú kupeľku.) Začala som si baliť veci. Ešte zavolám babke.
,,Ahoj babka. Mohla by som k tebe prísť na pár dni." v mojom hlase bolo počuť,že plačem.
,,Ahoj, jasné. Povieš mi čo sa stalo?"
,,Babka,to ti všetko vysvetlím keď prídem k tebe. Baby ja len prosim nehovor ani nevolaj rodičom,že prídem k tebe."
,,Dobre,nič im nepoviem. Ľubím ťa,dávaj si pozor."
,,Ahoj,aj ja teba." vyšla som z izby,vzala som si tašku s oblečením. Nechcela som riskovať,že ma niekto uvidí tak som skočila z balkóna. Hodila som tašku a tak som skočila ja. Buchla som si nohu. Neriešila som to a išla som k babke. Konečne som tam. Zazvonila som babke.
,,Ahoj." objala som babku. A začali mi tiecť slzy.
,,Poď dnu." babka mi spravila čaj. A ja som si išla ľahnúť. Keď som sa zobudila tak sa babka rozprávala s mojou matkou.
,,Babi,prečo si to urobila."
,,Zara,tvoja mama sa o teba bojí. Toto si nezaslúži." prečo? Moja matka mi zobrala tašku a nemala som na výber. Išla som "domov." V aute bol Sebastián. Ešte ten mi chýbal. Zobrala som si slúchatka a dala som si ich na uši. Celú cestu som všetkých ignorovala. Keď sme dorazily domov. Zobrala som si tašku a odniesla som si ju do izby. Nevybaľovala som si veci. Hneď som išla na záhradu na moje obľubené miesto. Tam za mnou prišiel Sebastian.
,,Nerozumiete slovu NECHAJTE MA?" spýtala som sa z veľkým hnevom. Ďalej som ho nepočúvala a dala som si hlasnejšie hudbu. Keď som sa obzrela tak už tam nebol. Chvála bohu. Záhradu sme mali pri rieke. Tak som zašla k rieke a tam som sedela v tichu a pozerala do blba. Prečo sa toto deje? Zrazu som zacítila silnu bolesť hlavy. A už som videla iba tmu. Prebudila som sa v nemocnici.
,,Čo tu...Au." chcela som dopovedať ale zacítila som hrozný tlak v hlave. Boli tam snáď všetci.
,,Sebastian? Pojdeš zavolať doktora,že sa prebudila?" prikývol.
,,Odpadla si." začala mama. V tom do izby prišiel doktor.
,,Pamätáte sa na všetko?" spýtal sa ma.
,,Áno." ďalej sa ma pýtal otázky:čo sa mi stalon,ako sa volám atď.
,,Dnes si ju tu ešte necháme na pozorovanie." prehlásil doktor a odišiel. V izbe na chvíľu zavládlo ticho,ktoré mama prerušila.
,,My už pôjdeme." a v izbe ostal iba Sebastian.
,,Ešte sa hneváš?" neodpovedala som mu.
,,Prepáč mi to. Bál som sa o teba. Proste som vybúchol." dopovedal a chcel ma pobozkať ale otočila som sa na druhý bok. Odišiel. Spustil sa mi nával sĺz. A potom som nejako zaspala. Ráno som sa zobudila a stála už pri mne sestrička.
,,Dnes poobede vás prepustíme. Príde pre vás niekto?"
,,Nie. Ja pôjdem sama domov. Nehodlám počúvať ich reči."
,,Ale niekto pre Vás prísť musí."
,,Ja to zvládnem aj sama." nechcelo sa mi ísť z rodičmi.
,,No tak dobre." odišla sestrička.
Iba som sa pozerala do blba. Neskôr prišla sestrička,že už môžem odísť tak som sa pobalila veci do tašky a odišla som. Bola som už pri dome. Nie mne sa tam nechce ísť. Ešte stále bola u nás Harryho rodina. Počula som nejaké zvuky zo záhrady a tak som išla na záhradu.
,,Čo tu robíš? Mala si nam zavolať. Prišli by sme pre teba." začal debatu oco.
,,Aha takže už ani doma nemám čo robiť. Dobre,vôbec tu nemusím byť." zhodila som tašku a niekam som sa rozbehla. Skončila som pri parku. Sadla som si na to isté miesto ako včera. A začala som plakať. Vyrušil ma Sebastian. Nechcela som sa s ním hádať.
,,Ahoj. Môžem?" prikývla som.
,,Ešte stále si nahnevaná?"
,,Povieš mi prečo mi neveríš?" spýtala som sa ho keď si sadol ku mne.
,,Pretože som sa bál či budeš v poriadku keď si spadla s tých schodoch."
,,Tak sme znova spolu?" spýtal sa ma.
,,My sme sa rozišli? Ako to,že o tom neviem?" zasmiala som sa.
,,A áno." pobozkala som ho.
,,Nechceš sa usmieriť aj z rodinou?" spýtal sa ma. Doteraz som bola štastná nekaz to.
,,Ja neviem." odpovedala som mu. Hlavu som si oprela o jeho rameno.
,,Celý ten čas od kedy si spadla zo schodov tak sa o teba celá rodina bála. Všetko to robily len z lásky a strachu. Skús ich pochopiť." dopovedal. Pobozkala som ho.
,,Ok. Tak poďme domov." trošku som ho provokovala. Dopovedala som a postavila sa a odišla. Išiel za mnou. Pred bránkou som zastavila.
,,Čo sa deje?" spýtal sa ma Sebastian.
,,Nemám s toho dobrý pocit. Bojím sa." pobozkal ma.
,,Pamätáš na to čo som ti dávnejšie povedal?" prikývla som.
,,Tak urob to isté." usmiala som sa. Vošla som na záhradu. Schytala som facku od oca.
,,Kde si bola?!" neodpovedala som mu ale s plačom som vybehla do izby. A ja som sa chcela usmieriť a čo mám zato facku. Fakt super. Vošla som do izby. Treskla som z dverami a sadla som si na roh postele.