Moje teenegerské obdobie.✔

Sťahujeme sa?

Keď som ockovi všetko vysvetlila tak sme išli do kuchyne kde mi oznámil hroznú správu.

,,Musím ti niečo povedať." začal. Prikývla som.

,,Sťahujeme sa." dopovedal.

,,Čo? Prečo? Kedy? Načo? Kam? Musím ísť? Ja nechcem! Ja nejdem! Prosím." zavalila som ho otázkami.

,,Všetko ti poviem. Dnes som sa to dozvedel. Zajtra odlietame." bola som na neho hrozne nahnevaná. Nechcem sa sťahovať! TU mi je najlepšie. Mám tu všetko priateľa,kamarátov všetko čo k štastiu potrebujem. To všetko mám kvôli rodičom zahodiť? Ani náhodou

Z kuchyne som vybehla s hrozným plačom. Vybehla som na miesto k skale. Vždy som to tam mala rada. Bolo to táke moje "tajné" miesto. Prišiel za mnou Sebastián. Keď som ho zbadala rozbehla som sa k nemu a objala ho. Slzy sa mi nahrnuli do očí ešte viac.

,,O čom ste sa rozprávali?" spýtal sa ma keď sme si sadli na skalu.

,,Máme sa sťahovať." odpovedala som mu pomedzi slzy.

,,Čo? Kedy? To už ťa ako nikdy neuvidím?" zahrnul ma otázkami ako ja ocka.

,,Ja neviem. Ja sa nechcem odsťahovať. Mám tu všetko teba,kamarátov,všetko čo potrebujem k štastiu. Nechcem odísť nikam." odpovedala som mu.

,,Nikam nepôjdem aj keby bolo neviem čo." dopovedala som. Položila som si hlavu na jeho rameno.

,,Sľubujem." pobozkal ma. V tom k nám prišiel otec.

,,Musíme už ísť." postavila som sa a pozrela som sa mu do očí.

,,Prečo by som mala ísť aj ja? Ak tam budem musieť byť bez všetkých,ktorých milujem. Ak tam budem musieť byť bez mojej lásky,tak môj život nemá cenu." povedala som otcovi.

,,Ja viem,že si naštvatá ale inak to nejde. Nájdeš si nových kamáratov." odpovedal mi.

,,Ja nechcem nových. Nechcem nikoho iného. Radšej zomriem ako žiť bez ľudí,ktorých mám rada a ktorých milujem." povedala som pomedzi slzy. Otec mi nič neodpovedal asi mu došli slová.

,,Ja nikam nejdem." povedala som už kľudnejším hlasom.

,,Musíme." znova som vybuchla.

,,Ja nemusím nič! Ak chcete tak sa pre mňa za mňa odsťahujte ale ja nehodlám ísť s vami!" nakričala som na otca. Schytala som od neho facku.

,,Jasné. Ja dostanem facku za to,že poviem svoj názor. Fakt super..." dopovedala som a odišla som do lesa kde som chodievala s Alexom. Neviem prečo som tam išla. Bolo to miesto,ktoré ma ako prvé napadlo. Išla som k stromu kde sme spolu s Alexom vyrezali Z+A a to sme dali do srdiečka. Ako ma mohol zmlátiť? Čo ho tak zmenilo? Prečo to urobil? Prečo sa vlastne zaoberám ním? Cítim ešte k nemu niečo? Možno tak nenávisť. Z mojích myšlienok ma vyrušil telefón. Odomkla som ho a na ňom blikala nová SMS. Bola od Emm:Kde si? Celý deň ťa zhnáňame. Neodpisala som.

,,Čo budeme teraz robiť?" prišiel za mnou Sebastian.

,,Ja neviem ale určite sa neodsťahujem." odpovedala som mu a on ma zozadu objal.

,,Prečo si tak vyskočila na tvojho otca?" spýtal sa ma.

,,Nahneval ma. Nemá právo rozkazovať kam pôjdem." odpovedala som mu kľudním hlasom.

,,Musíme nájsť nejaký spôsob." dopovedala som.

,,Lenže aký?" opýtal sa Sebastian.

,,Nejaký musí byť. Znova to už bez teba nezvládnem." vyšla mi slza,hneď som si ju utrela.