Nemusia všetkému rozumieť

~4~

Neustále mi niekto klopal na dvere a do toho stláčal zvonček. Niekoho asi prerazím. Je predsa jedenásť hodín večer! Odtackal som sa ku dverám, aby som konečne zastavil ten zvuk. 

Otvoril som a skoro mi vypadli oči z jamôk. Stála tam moja bláznivá suseda. Čo ona potrebuje? Asi jej umrela nejaká zver. Má ich asi milión. Myslím zvierat. V malom byte. Však prečo nie?

Zívol som si a pozdravil. ,,Dobrý večer sa praje pani Merrs. Čo vás ku mne privádza?" Úsmev som nenahodil, lebo ma práve zobudili.

,,Zomrela mi rybička," povedala s plačom. Ten pocit, keď vás zobudí bláznivá suseda o jedenástej v noci a povie vám, že jej umrela sprostá ryba! Ako by ste asi zareagovali? To je úplne absurdné. Kde to, sakra, žijem?

,,Takže... čo s tým mám ja?"

,,Vieš, ty si taký milý chlapec..." och toľko chváli. ,,Tak som si myslela, že mi ju pomôžeš pochovať."

,,Hmm... spláchnite ju do záchodu a máte po probléme. Alebo choďte za Petrom. On vám určite pomôže. No ale ja zajtra ráno skoro vstávam takže sa majte," odvetil som a ona sa bez slova vzdialila k Petrovým dverám (samozrejme s plačom). Zavrel som a zamkol. Znovu som si ľahol do svojej mäkkej a teplej postele. Už som zaspával, keď mi zase niekto začal zvoniť. Ja sa asi odstrelím. Ak je to suseda tak to nedopadne dobre. Mimochodom, tá suseda má okolo štyridsať rokov a určite je ešte panna. 

Začal som vopred kričať. ,,Ak vám náhodou zomrela druhá sprostá ryba žiaľom, tak za mnou ani nechoďte a rovno ju spláchnite!" No ale nič. Tak som otvoril. Skoro som sa tam na mieste zložil od prekvapenia. Stála tam uplakaná Olivia. Počkať, odkiaľ vie kde bývam?

,,Nebodaj aj tebe umrela ryba," povedal som otrávene.

,,Nie. Môžem ísť prosím dnu?" Odstúpil som od dverí, aby mohla vojsť.

,,Tak, prečo tu si? A tiež, prečo plačeš?" Niežeby ma do toho niečo bolo, ale celkom ma to zaujíma.

,,Ono je to celkom osobné." Mal by som z môjho bytu urobiť ,Útočisko pre ľudí v núdzi.' Príde si sem okolo pól noci a povie, že je to osobné! A prečo ja!?  

,,Uvedomuješ si, že je asi pól noc, poznáš ma asi jeden deň s cestou, a aj tak prídeš sem. A odkiaľ, sakra vieš, kde bývam?" To by bolo k môjmu monológu. 

,,Pani Merrs je moja niečo ako teta a neotvárala mi dvere. Taktiež si pamätám, že som ťa párkrát videla prichádzať, a keď som povedala, že ťa nepoznám, je to pravda. Mohla by som tu teda na chvíľu zostať? Ozaj, kde je moja teta? 

,,Zomrela jej ryba a klepala mi tu, tuším išla k susedovi. Ja ti neviem, podľa mňa by si mala ísť domov." Vôbec sa mi nepozdáva, že by tu mala zostať čo i len chvíľu, aj keď už tu je.

,,To je jedno nie? Ja len... mohla by som tu ostať na noc? Prosím."

,,Prosím, veď len chvíľu." 

,,Ach, no fajn, ale tvoja teta určite nebude dlho u Petra, len musia urobiť niečo s tou rybou čo jej skapala." 

,,Ahm, milé," povedala, kým sa vyzúvala. Odviedol som ju do obývačky kde sme si sadli. Nastalo napäté ticho. Stále mi príde nesympatická a arogantná. Teraz môžem svoje rozhodnutie len a len ľutovať. Nemám rád to ticho. Takto sme tam sedeli približne desať minút. To ticho prelomila Olivia. 

,,Tak ja už asi pôjdem za tetou." 

,,Okej," povedal som a vyprevadil ju. Tuším hneď zaspím. 

***

Zobudil som sa až okolo desiatej, okej, dnes do školy nejdem.  Už by sa mi to neoplatilo. Ale postaviť z postele som sa musel.

V kuchyni som si urobil kávu a zobral rožok.

Niekedy mi to tu príde až príliš tiché, akoby tu niečo chýbalo. Možno aj tá rodina, niekedy mám také chvíľky, keď proste cítim, že tu som sám, aj keď som si za ten čas na to mohol zvyknúť, nikdy to nejde úplne.

»»»»»»»»»»»»»»

Zdrastvujte :D

Bola by som rada ak by ste mi do komentára napísali názor alebo čo všetko mám zmeniť :D

Už máme 95 reads! Je to super nečakala som to tak skoro.

Tak sa  zatiaľ majte :)

(Po úprave je táto kapitola omnoho kratšia)