Nemusia všetkému rozumieť

~22~

Úprimne, niekedy sa začínam báť mojej sestry. Vždy vymyslí nejakú kolosálnu hlúposť. Viac som sa zabalil do deky a paplóna. Neviem, ako to tu chcem vydržať. V tejto hroznej zime a chorý. Takže sa bojím, kde ma chce odpratať. Nechcem byť nikde inde, ako tu. Samozrejme, keby tu bolo teplo. Prečo sa to musí pokaziť práve teraz? Čo som komu urobil?

,,Zistila som, že celej ulici nejde kúrenie. Asi niečo prasklo, naozaj neviem. Mimochodom, už asi viem kde ťa dám." 

,,Fú, no povedz." 

,,Mám pár riešení." 

,,Tak ich už vyklop konečne!" 

,,Prvé, Andrew." 

,,Nie on býva v nejakom jednoizbovom byte." 

,,Tak Olivia?" 

,,ANI ZA SVET! Si zo mňa robíš srandu, to už pôjdem radšej pod most." 

,,Tak potom len naši rodičia. A nechápem, čo proti nej máš. Je to moja kamarátka, tak sa k nej správaj pekne." 

,,Ja nechcem ísť nikde," povedal som zdrvujúco. 

,,Tu zostať nemôžeš. Až kým sa to neopraví, niekde zostať musíš. A podľa mňa to bude najlepšie doma."

,,Si si istá?" povedal som neisto.

,,Áno. Takže sa obleč. Za chvíľu ideme!" zvolala energicky.

Och, to sa musím postaviť z mojej pevnosti z deky a paplóna. Zdrvujúce.

,,Ozaj, a ani im to neoznámiš?"

,,Nie, a načo? Však stále sme tam doma a aj ty. Potom prídeme pre naše veci, takže si nič neber."

,,Hm, ako myslíš. Ty to potom budeš vysvetľovať." Zakašľal som. A už to začína.

,,Už si?"

,,Skoro!" Naozaj milujem to naše kričanie cez steny. Určite nás počujú všetci susedia. Ak nie bytovka.

Po hodení nejakých random vecí na seba som vyšiel za Izzi. Len prekrútila očami.

,,A čo Battie?" spýtal som sa.

,,Pre ňu sa vrátime. Veď tu bez teba prežije."

,,No dobre teda." Išiel som do chodby a začal sa obúvať. Dal som si sveter, hrubú bundu a ešte aj šál, ktorý som vyhrabal. No čiapku som už nenašiel. Nejako to snáď prežijem.

Izzi bola na tom podobne. Aj tak ju tá choroba neminie.

Vyšli sme a vybrali sa na zastávku. Som zvedavý, ako dlho tu budeme čakať.

,,Si si istá, že to je dobrý nápad?"

,,Áno som, je to skvelý nápad." Len či jej to nadšenie aj vydrží. Radšej som sa už nevyjadroval. 

O chvíľu prišiel ten autobus. Nastúpili sme. Kto má to najlepšie šťastie na svete? No ja asi nie. Kto sedel v autobuse? Predsa Olivia. Izzi sa hneď rozžiarila. Super. Samozrejme, že sa pohla k nej. Ja tiež.

,, Ahoj! Pokiaľ viem, tak nebývaš týmto smerom," začala Izzi.

,,No to nie. Ja sa väčšinou len tak vozím po meste. Nerada som doma, keď sa naši hádajú."

,,Ahá," povedala Izzi. Ja som sa len prizeral. Tváril som sa, že tu nie som. Že vôbec nepočúvam o čom sa rozprávajú. No potom nastalo ticho, ktoré som prerušil mojim kýchnutím. A ďalším. Nenávidím to. Takto to pokračovalo ďalej. Až po približne desiatom kýchnutí som prestal.