Nemusia všetkému rozumieť

~5~

Nakoniec som sa išiel prejsť, keďže som sa doma nudil.

Išiel som do parku. Viem je zima, ale tam sa dobre premýšľa. Alebo len sedí, to je snáď jedno. Keby som mal psa, išiel by som s ním, no ale mám len mačku, ktorá podľa všetkého nenávidí celý svet.

Posadil som sa na starú lavičku. Nie ,našu' lavičku, ale inú. Je síce mokrá, ale to mi je práve jedno. Začal som pozorovať ľudí, čo tu práve boli.

Bola tu nejaká matka s kočíkom a deckom, čo jej stále plakalo. Nemám rád deti. Je s nimi veľa starostí a stále potrebujú peniaze. A ja som menší držgľoš. A k dieťaťu treba aj druhého rodiča. K tomu svadbu a hlavne lásku. Ja som s láskou skončil. Je to strata času. A nikto nevie, či to vydrží navždy. Častokrát je to len chvíľkové pobláznenie.

Áno, cítil som lásku. Bol som šťastný do istého okamihu kým sa všetko nezvrtlo k horšiemu. A stále je to horšie. Niekedy sa to zastaví na nejakom mŕtvom bode, ale potom to znovu pokračuje stále hlbšie a hlbšie do priepasti a ja stále padám. Už dva a pól roka. Moje Ja, je nenávratne preč. Asi mi neuveríte, ale bol som obľúbený. Do istého uhlu pohľadu. Ale je na hviezdach je smiešne to, ako rýchlo pohasínajú.

Tak ako ja. Mal som všetko. Milujúcu rodinu, dobré známky, priateľov (aspoň ľudí, čo si tak hovorili), najlepšiu priateľku na svete, proste všetko to, čo som pokladal za dôležité. No posralo sa to a teraz nemám nič. Mám len seba. A prehnitú hnusnú dušu...

Ako raz povedal Voltaire: Šťastie je iba sen, bolesť je skutočná.

Moje šťastie bolo len chvíľkové ako sen, čo sa vám sníva v noci. Nechcete aby skončil, no teraz prišla skutočnosť. Realita. Bolesť ma nikdy neopustí. Tá vo mne zostane navždy, hlboko zakorenená v mojom vnútri.

Postavil som sa a išiel do obchodu kúpiť sviečku. 

Tetka v obchode po mne hrozne zazerala. Neviem čo je na tom zlé. Kupujem len sviečku. Ako keby to ešte nikdy nevidela.

Prišiel som tam okolo pól jedenástej. Sadol som si na lavičku a zapálil sviečku. Sedel som tam v tichosti. Niečo sa tu zmenilo. Je tu o dve sviečky viac. Aj kvety sú tu iné.
Niekto sem chodí.

Radšej som sa odtiaľto spakoval. Nepotrebujem problémy.

Ešte som nešiel domov. Nechce sa mi sedieť medzi štyrmi stenami.  Je to deprimujúce.
Prechádzam sa len tak preplnenými ulicami nášho rušného mesta. Všetci ľudia sa stále len niekde ponáhľajú. Ja sa väčšinou nikde neponáhľam. Ponáhľam sa len keď je to naozaj súrne.  Väčšina z týchto ľudí sa ponáhľa celý život. Ani sa poriadne nezastavia. Niekedy, keď sa pozerám po ľuďoch odhadujem čo asi robia alebo ako žijú. V tých chvíľach (keď nastanú) aspoň nemyslím na svoje problémy.

Keďže už je obed, mohol by som si ísť navariť. Po ceste domov som si zapálil cigaretu. Viem, je to nezdravé a blablabla. Chápem. Keďže ešte nie som plnoletý a nemôžem si ich kúpiť sám, tak mi ich kupuje sused. Hovorím, že je to super chlapík. Vdychoval som nikotín a kráčal domov. Dofajčenú cigaretu som odhodil na zem. Vošiel som dnu a vyzul sa.

Rozmýšľam čo navariť. Asi nejakú polievku. Len akú? Hm... Skúsim zeleninovú.

Po útrpnom varení som sa mohol konečne najesť. Som veľmi hladný. Nabral som si plný tanier horúcej polievky a do sýtosti som sa najedol. 

Do tretej mám ešte času dosť. Pôjdem si ľahnúť. Konečne nejaké dobré rozhodnutie v tvojom živote. Och podvedomie, aj ja si hovorím. Nastavil som si budík na trištvrte na tri.

Mňaaaaaaau. Mňaaaau. Mňa trafí. Čo zas tá sprostá mačka chce? Hovoril som, že ma nemá rada. Veď má všetko. Vodu aj žranicu. Vzal som ju a dal do chodby. Chcem spať.

Cŕŕŕn.
Zobudil ma prenikavý zvuk budíka. Vlastne nejaká zmes gitár, bubnov a tak podobne. Určite to bolo počuť na celý byt.  Zívol som si a išiel sa obuť. Odtackal som sa dole. Idem do práce. Konečne.

,,Ahoj," pozdravil sa mi vždy veselý Peter. Pozdravil som sa kývnutím hlavy.

,,Ako škola?" Zas začal tú hroznú tému.

,,Hm... ani neviem. Nebol som. Zmeškal som autobus, a tak som sa na to vykašľal."

,,Hah. To je v pohode." Áno celkom ma podporuje v záškoláctve. Teda zdá sa.

Práve sem vošla nejaká blondka. Och. To mi tu chýbalo. ,,Je tvoja." Pošepol mi Peter. Fakt vďaka Peter.

,,Čo to bude?" opýtal som znudeným hlasom. Zvodne sa usmiala. Bože, prečo? Prečo?

,,Hmm. Nevieeem. Chih." Na konci vety za zachichotala.

,,Tak sa rýchlo rozhodni." Do rúk som jej dal knihy s návrhmi tetovaní.

,,Hah. Tak totooo," ukázala na daný obrázok. Tak som sa do toho pustil. O necelú polhodinu som mal hotovo.

,,Ďakujem. Si milý. Som Ashley. Ty?" zaklipkala s mihalnicami.

,,Denis."

,,Oooo to je super meno. Nechcel by si ísť niekedy von?"

,,Hah. Na to zabudni." Urazená išla zaplatiť. Nech si trhne. S nikým von nepôjdem. Po prvé: vôbec ju nepoznám a po druhé: je to riadna krava na pohľadanie.

O hodinu mi sem prišiel veľmi smradľavý štyridsiatnik. Tomu sa hovorí ,šťastie'. Potom som mal  úplne normálnych ľudí.

Okolo deviatej som prišiel domov. Zjedol som celú čokoládu a zapol si Teóriu veľkého tresku. Pozeral som asi do jedenástej a potom som sa išiel umyť. Nakoniec som išiel spať.

»»»»»»»

Zdrastvujte :D

Toto je taká deep kapitola :D pesnička nemá nič spoločné s dejom :D

Tak zatiaľ sa majte :*