Nemusia všetkému rozumieť

~16~

Na vypísanie toho testu sme mali hodinu. Väčšinu som tipoval. Proste niekde A, inde B alebo C. Najmenej som dával možností D. Však uvidíme ako to dopadne. Neviem prečo, no chcem dostať to miesto. Aj keď sa mi to zdalo celkom nemožné, divné a tak podobne, zmenil som názor. Takže som sa celkom snažil. Na moje spôsoby, pravdu povediac. Naozaj, snažil som sa. Na začiatku nám aj hovorili také ,motivačné' kecy.

Takže hovorili nám do duše. Vraj to nesmieme pokašľať, máme sa snažiť zo všetkých síl. Potom som už prestal počúvať, lebo ma veľmi zaujal výhľad z okna. Síce som nevidel žiadneho živého tvora a ani kúsok stromu, no nevadilo mi to. Nechcelo sa mi počúvať toho unudeného pána v prepotenom obleku. Tento bol v stredných rokoch. Áno presne tak. Myslel som si, že tu pracujú len mladí ľudia. Mýlil som sa. Ako väčšinu z môjho života.

Okej. Nejdem mať predsa depresívne myšlienky.
Ďalej nám rozdali papiere, povedali, že máme na to 60 minút a môžeme začať.

Chemik pri mne sa držal za hlavu. Vyzeral, že ho to veľmi zaskočilo. Čakal som, že sa tam rozplače (úprimne, neprekvapilo by ma to). Stačí si predstaviť obyčajnú triedu, keď píše test alebo písomku. Len tuto bol vek od sedemnásť do asi dvadsaťdva rokov. Ten test bol vlastne taký všeobecný prehľad.

Výsledky by sme sa mali dozvedieť niekedy na druhý deň. Príde nám to na mail. Takže som im musel dať (znovu) moju trápnu mailovú adresu, ktorú som si vytvoril ešte niekedy na prvom stupni základnej školy. 

Potom, keď sme to dopísali nás vyviedli von a ja som si sadol na biely kožený gauč, ktorý bol v hlavnej miestnosti. Tam, kde bola tá červenovláska. Bola v miestnosti s približne ďalšími pätnástimi mužmi. Myslím. Nerátal som, koľko nás je. Postupne všetci odišli. Boli po skupinkách. Každý jeden z nich. Len ja som tu bol sám. Každú skupinku vyviedol nejaký človiečik a asi ich odniesol do podobného auta akým som sem prišiel a asi aj oni.

Potom vzali mňa. Pravdepodobne ma viezli do hotela. No nie, idú ťa zabiť. Kto vie, nie? Možno to bola len zámienka na kolektívnu vraždu.

Je skoro dvanásť hodín. Páni. Ani som si to neuvedomil. Tá zmena času je zvláštna. Nejako moc ju ani nepociťujem, len som unavený. A hladný. Takže by bolo fajn, keby sme sa išli najesť. Len si neviem predstaviť môjho šoféra, ako so mnou obeduje. Veľmi divná predstava.

Zastali sme pred obrovským hotelom. A keď hovorím obrovským, tak fakt obrovským. Vystúpili sme a ten pán ma viedol dovnútra. Zastali sme pri pulte a niečo si s pánom za ním šepkali. Ja som stál bokom. Uvedomil som si, že som dnes hovoril len s Izzi.
A tou červenovláskou. Ak sa to teda dá nazvať rozhovorom.
Nakoniec môj šofér odišiel. Chápete?! Ona ma tu nechal, sakra!

,,Dobrý deň," povedal pán, ktorý bol len nedávno za pultom. Na menovke mal meno Jim.

Hala tohto hotela bola zariadená veľmi honosne. Prevládala čierna a zlatá farba. Bolo to dosť pekné. Typická hotelová hala. Posúvne dvere, pult, gaučíky, stolíky a tak podobne. Samozrejme, nechýbajú tu žiadne obrazy.

Jim mi dal do ruky nejakú kartičku a kľúč od mojej izby. Zavolal som si výťah a dal sa vyviesť na tretie poschodie. Čo znamená, že tam možno bude balkón! A to zas znamená, že by som si mal zapáliť. 

Keď výťah zastal, vystúpil som (logicky). Vzal som kľúčik (absolútne som nevedel, na čo sa používa tá kartička) a strčil to do dverí s číslom šesť. Chvalabohu, podarilo sa mi odomknúť a nemusel som použiť tú pekelnú kartu.

Vnútro bolo dosť pekné. Taká pekná malá miestnosť. Obývačka bola prepojená s chodbou. Po krajoch bolo dvojo dverí. Jedny asi boli do kúpeľne a druhé do izby. A ďalšie východ.

V tejto miestnosti je nie príliš veľký televízor na drevenej skrinke. Pred ním je malý stolík z tmavého dreva a pred ním je zas čierny kožený gauč.
Sú tu biele steny. Taká... neutrálna farba.

Kúpeľňa vyzerala ako kúpeľňa. Malá biela vaňa, umývadlo, biele kachličky a podobne.

Vošiel som teda do tej izby. Veľká manželská posteľ, skriňa (tiež všetko z tmavého dreva) a okno nad posteľou. Musím uznať, je to tu naozaj pekné.

Spomenul som si, že by som mal zavolať sestre. Aspoň čo je so mnou.

,,Konečne si zavolal!" Zavolal som jej cez messenger, lebo by som sa asi nedopaltil. A videl som, že je aktívna.

,,No hej. Sorry, zabudol som tak trošku."

,,Ako si mohol zabudnúť?"

,,Ale veď som zavolal."

,,Veď hej. Ako sa tam máš? Ako dopadli skúšky...?"

,,Spomaľ. Mám sa fajn a skúšky ešte neviem."

,,Keď sa to dozvieš, hneď mi to povieš. Rozumieš?" 

,,Áno madam," obaja sme sa zasmiali. 

Rozosmiala sa. Konečne som počul jej smiech. Znie to veľmi sladko. Akoby som rozosmial svoju frajerku... No ju už nerozosmejem. Nikdy. 

,,Denis? si tam ešte?"  

,,Hej. Ako sa tam máš bezo mňa?" spýtal som sa, aby som zmenil tému. 

,,Ale dobre. Je tu celkom nuda. A mám pocit, že ma tvoja mačka nenávidí." 

,,To máš pravdu. Ona nemá rada ani mňa." 

,,Podľa mňa jej je smutno."  

,,Ale kdeže. Čo robíš?" 

,,Sedím a pozerám nudné programy v televízii. Ty?" 

,,Konečne ležím. Vlastne som aj tak celý deň presedel, ale koho to trápi?" 

,,Joj ako ti závidím. Hneď by som sa s tebou vymenila."  

,,Hold smola. Neverila by si akú mám peknú hotelovú izbu." 

,,Nemuč ma. Si predsa môj bratm." 

,,Otrasné slovo. Že bratm. Už to prosím ťa nepoužívaj, dobre?" 

,,No fajn. S tebou nie je žiadna sranda." 

,,Musím mať predsa viac rozumu. Veď som starší." 

,,Vraj viac rozumu." 

,,No je to pravda." 

,,Dobre už idem končiť. Pôjdem si asi hľadať kamarátov."  

,,Len si dávaj pozor."

,,Dobre mami." 

,,Myslím to vážne..." ani som nedohovoril a zložila. Tak som odložil mobil na nočný stolík a čakal som. Sám neviem na čo. Postavil som sa išiel si zapnúť televízor. Čo budem predsa robiť? 

Prepínal som medzi rôznymi stanicami a nikde nič nebolo. Znovu som to vypol a len tak sedel. Bez najmenšieho pohybu. Vôbec som nerozmýšľal. Nechal som len plynúť čas. A nebolo by to ono, keby niekto neklopal na tie sprosté dvere. Tak som sa postavil a išiel ich otvoriť.

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

Ahojteeee :D dnes som vydala jednu jednodielovku, ktorú som písala niekedy začiatkom januára do jednej wattpad súťaže :D bola by som rada, keby ste sa na ňu pozreli :D 

A ešte by ma potešil nejaký ten názor na tento príbeh :D už musím byť otravná, no chcem to proste vedieť :D Vopred vám ďakujem a dúfam, že mi to tu napíšte :D snáď vás jeden koment nezabije :D