Nemusia všetkému rozumieť

~10~

O pól druhej som sa už začal obliekať a obúvať. Vzal som si mobil, zamkol a vybral sa dole po schodoch. Vyšiel som, zapálil si cigaretu a kráčal som.

Prešiel som cez prechod pre chodcov na druhú stranu. Išiel som rovno, až kým som nenatrafil na spomínanú kaviareň na rohu ulice. Vošiel som a uvidel som tam sedieť Andrewa. Ani som si nestihol sadnúť a už na mňa hovoril.

,,Čaaaaaau. Dlho sme sa nevideli," povedal a postavil sa, aby ma objal. Má totiž príliš veľkú tendenciu objímať ľudí. Jemu je jedno či to majú ľudia radi. A preto je super.

,,Aj ja ťa rád vidím. Po roku." Sadli sme si a ja som si objednal nejakú kávu.

,,Tak, ako bolo?" začal som rozhovor.

,,Neskutočne. Ale chýbala mi naša kapela. A kde sú vlastne ostatní? Neviem sa im dovolať."

,,Ako si odišiel, všetko sa to nejako rozpadlo a buď odišli tiež alebo vymenili partiu."

,,Jaj. To som nevedel... Ale chcel som pokračovať v tom, čo sme začali. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad," pousmial sa. 

,,To hej. Ale môžeme začať od začiatku. Chápeš. Nájdeme niekoho nového a tak podobne. Ako minule."

,,Máš pravdu. A čo ty a baby?" Znechutene sa uškrnul.

,,Ja o voze a ty o koze. No ja a baby... Škoda reči. Ty sa pochváľ," zasmial som sa.

,,Chodil som s jednou, keď som bol v Kanade, ale nejako to nevyšlo." 

,,Niekto sa určite nájde." 

,,To hovorí ten pravý," povedal so smiechom. 

,,Nesmej sa," pobavene som ho zahriakol. ,,Celkom si sa zmenil. Prečo si si ostrihal vlasy?" spýtal som sa ako najväčší zvedavec.

,,Vieš... jeden dôvod. VEĽKÉ TEPLO!!! Ani si to nevieš predstaviť ako som sa cítil. A taktiež sa mi na začiatku zlomil hrebeň. Našťastie mi rýchlo dorástli a mal som aj peniaze na hrebeň."

,,No to neviem," povedal som s neskrývaným úsmevom.

,,Máš nejako viac tetovaní. Chceš ešte nejaké?"

,,Nie. Podľa mňa to už stačilo," medzitým nám priniesli naše objednávky.

,,Ešte chodíš do školy?"

,,Bohužiaľ."

,,Nechcel by sooooom." Povedal a začal sa smiať na plnú hubu. On totižto hneď ako skončil strednú išiel do sveta.

,,Prestaň lebo nás odtiaľto vyhodia ty debil!" zahriakol som ho.  

,,Dobre, dobre už som prestal. Nepôjdeme radšej preč?"

,,Dobre, poďme ku mne," povedal som a už sa pratal zaplatiť.


***

,,Vidíš tam tú peknú babu čo ide oproti?" opýtal sa Andrew. ,,Nevieš náhodou ako sa volá?"

,,Jasné, poznám všetky baby v tomto meste a aj v jeho okolí," povedal som s neskrývaným sarkazmom.

,,Myslíš, že by išla von?"

,,Odkiaľ to mám sakra vedieť? Spýtaj sa jej."

,,Ale nie."

,,Tak to urobím za teba."

,,To by bolo super."

Nemal si to robiť, kamoško.  Keď sa už približovala, ja som sa pustil do práce ,zbližovania Drewa s opačným pohlavím '.

,,Heeeej. Ahoj. Môj kamoš ťa chce pretiahnuť." Ani som sa nestihol spamätať a už mi dala facku. Toľko k mojim schopnostiam niekomu niekoho dohodiť. Ďalšia facka letela aj Andrewovi.
Ani sme sa nenazdali a už bola preč.  

,,Kámo, tak toto si posral," povedal mi Andrew.

,,Mal si sa odhodlať jej to povedať," povedal som a šuchal si líce.

,,Dobre, nabudúce si veci vybavujem ja. Boha, ale bola to riadna rana, čo?"

,,To veru hej... ja už nikdy viac nedohadzujem baby, tebe a ani nikomu inému."

,,Dobre urobíš."

Za chvíľu sme prišli pred panelák, v ktorom bývam. Vošli sme a vyšli na poschodie kde mám byt. Odomkol som a vošiel s Andrewom v pätách.

Obdivne zapískal. ,,Úúú. Máš to tu mega super."

,,Vďaka," odpovedal som sucho. Premiestnili sme sa do obývačky. V strede miestnosti je gauč a oproti televízor. V rohu miestnosti je klavír, ktorý tu nechali starí majitelia. Nevedeli ako ho odtiaľto dostanú, tak mi ho tu nechali, zadarmo. Je pri dverách do mojej izby. V druhom rohu mám gitaru. Nepoužil som ju už dosť dlho.

Asi by som mal vymaľovať. Je to tu také... deprimujúce. Tá biela je všade. Z rozmýšľania ma vytrhol Andrewov hlas.

,,Máš to tu naozaj pekné."

,,Už si to hovoril. Ale vďaka."

,,To nevadí. Môžem?" spýtal sa a ukázal na klavír.

,,Kľudne," a ja som si medzitým sadol na gauč. Andrew začal hrať nejakú melódiu na klavíri.

,,Mal by si si to zapísať. Je to super," povedal som mu.

,,Máš pravdu. Počkaj chvíľu."

,,Čakám. Celý život čakám na niečo. A ono to stále neprichádza. Cítim sa... prázdny."

,,Toľko depresívnych myšlienok. Buď optimista. Ono to príde," povzbudzujúco sa na mňa usmial.

,,Keď to hovoríš ty," povedal som so smiechom.

,,Keď to hovorím ja, tak to je pravda. Ja mám pravdu vždy. Aj keď ju nemám, tak to je pravda."

,,HA-HA-HA. Naozaj vtipné."

,,Už by som mal ísť domov. Tam to dopíšem. Pôjdeš so mnou aspoň na zastávku?"

,,Jasné poď."

Čakali sme teda na zastávke. Bol to v celku fajn deň. Aspoň som nemyslel na nepotrebné veci, ktoré ťahajú môj rozum do depresívnych myšlienok.

Keď dorazil autobus, Andrew nastúpil. Ja som tam ešte chvíľu stál. Zahľadel som sa na druhú stranu a uvidel som tam osobu, ktorú som chcel najmenej zo všetkých vidieť...

»»»»»»»»»»»»»»»»»»

Ahooojte :DDDD Po jednom uhorskom roku je tu konečne nová kapitola... je taká kratšia, ale to hádam nevadí :D

Viete, mám taký blok... neviem vôbec ako sa mám z tohto dostať... neviem sa posunúť, tam kam chcem... Ale tak hádam to pôjde :D

Bola by som rada ak by ste mi sem napísali čo si myslíte o tomto príbehu... ale naozaj :D btw čo poviete na Andrewa??? (ja ho zatiaľ milujem)

Zatiaľ sa majteee ;D