O pätnásť minút sme už čakali pred bytovkou a Andrewa nebolo nikde. Klamár prašivý.
Dobre, asi to bolo príliš, no nemám rád chvíle, keď čakám na nejakého človeka, ktorý mešká a ani by nemusel. Napríklad Andrew.
Je horší ako nejaká baba. Veď aj na ňu človek čaká kratšie. Po menšom nadávaní na jeho osobu som ho konečne uvidel kráčať. Vykračoval si akoby vôbec nemeškal. Ako nejaký kráľ.
,,Konečne si prišiel! Hovoril si pätnásť minút! Koľko meškáš?''
,,Kámo, prepáč. Trochu som sa pozabudol.''
,,Veď si sa ani neponáhľal!'' Andrew prekrútil očami.
,,Andrew, dnes Denisovi trochu prepína, nevšímaj si to. Hádam ho to prejde,'' chopila sa slova Izzi. Teraz som prekrútil očami ja. Dúfam, že nezačnú s nejakými kázňami, ktoré mi budú na dve veci.
,,No dobre. Dosť hádok. Kam ideme?'' spýtala sa rozumnú otázku Olivia.
,,To by som aj ja rád vedel,'' pripojil som sa.
,,To keby som vedel. Len som ťa chcel vytiahnuť von z toho tvojho bytu. A tiež som nemal čo robiť,'' usmial sa ako anjelik.
,,Super,'' povedal som otrávene.
,,Takže poďme improvizovať,'' povedala Izzi.
,,Najskôr sa môžme ísť prejsť kým nie je tak neskoro, nie?'' zamiešala sa Olivia. Ju sa nedá ignorovať, aj keď človek veľmi chce.
,,Dobrý nápad!" zakričal Drew.
,,No tak poďme,'' zase ja.
,,Fajn.''
Chvíľu sme išli mlčky. Proste sme si nemali čo povedať. A tiež som sa asi tváril dosť otrávene, lebo išli o pár krokov predo mnou. Znovu som vyvrheľ spoločnosti.
,,Tak, aký ste mali deň?" Snažil sa zachrániť konverzáciu Drew.
,, Super," povedala Izzi. Však ako inak by sa mala?
,, Čo ty Denis?"
,,Hm, až na to, že Izzi zabudla, že dnes prichádzam domov, celkom fajn. Lepší než včerajšok."
,,Už som ti povedala prepáč, neviem čo mám ešte urobiť."
,,A kde si bol?" zvedavo sa spýtal Drew. Už len toto mi chýbalo. Hlavne, keď tu je Olivia. Nepotrebujem, aby vedela o mojich osobných veciach.
,,Hm, to je nadlho," povedal som vyhýbavo. Dúfam, že pochopil, že o tom nechcem hovoriť.
,,No okej chlape."
,,Keď ti to nepovie on, tak ti to poviem ja," och len to nie ,,Denis bol v New Yorku kvôli jednému, ako to nazvať, pohovoru?"
,,Také niečo." Super, vykecala mu to.
,,Netvár sa ako kyslý citrón. Čo ti zas sadlo na nos? Je to predsa tvoj kamarát a mal by to vedieť."
,,Veď mi nič nie je."
,,To hovor tomu, čo žuje a nie mne," toto nám vždy hovorila starká. Potom aj Emma. Starká ju mala veľmi rada. Zostal som radšej ticho.
,,Ľudia kam ideme? Nechce sa mi tu len tak blúdiť do neznáma. Poďme niekde," ozval sa Drew.
,,Dobrý nápad. Poďme sem," Olivia ukázala na nejakú kaviareň. Toto sa mi pozdáva. Aspoň niečo. Zvonček nad dverami oznámil náš príchod.
YOU ARE READING
Nemusia všetkému rozumieť
Teen Fiction|POZASTAVENÉ| |ÚPRAVA| ,,Som tak šťastný, ako len nešťastný človek môže byť." Denis sa ocitol v zložitej situácii. Jeho milovaná priateľka je mŕtva. Rozhodol sa izolovať od rodiny a presťahoval sa do otcovho starého bytu. Jeho dni sú úplne identick...