Nemusia všetkému rozumieť

~12~

Odvtedy, ako sme prišli ku mne, ma trápi jedna vec. Neviem ako budeme spať. To je tak, keď si nepremyslím veci a potom ich poviem. Som ja ale hlavička. Prečo som taký tupý? Mohol by som aspoň trochu rozmýšľať. Isabelle sa tu už udomácnila. Stihla obsadiť kúpeľňu a teraz vypratáva moju skriňu. Skôr v nej robí poriadok lebo som tam mal všetko nahádzané. Ale má to nejakú tú výhodu bývať so sestrou. Má vám kto upratovať. Aj keď sa cítim dosť divne, keďže bývam so sestrou s ktorou som sa nevidel pekne dlho. Ja vlastne ani neviem kedy sme sa naposledy videli. Ale späť k môjmu problému. Nemôžem ju nechať spať na gauči, ale na gauči nechcem spať ani ja. Chcem byť vo svojej mäkkej posteli. A nie na starom smradľavom gauči. Keď si taký hlúpy. Vďaka podvedomie. Už len ty si mi chýbalo. Takže, čo urobím?

,,Denis... kedy si naposledy pral?"

,,Eh... asi pred týždňom. Neviem, ale keď sa ti chce tak môžeš dať prať." 

,,Ach. Čo s tebou?" 

,,Inak, tak som rozmýšľal a napadlo mi, ako budeme spať?" 

,,Ja budem v tvojej posteli a ty sa vyspíš na gauči. Zajtra pôjdeme kúpiť ďalšiu posteľ. Otec mi dal kreditku, vraj ak by som niečo potrebovala, mám si to kúpiť."

Po menších protestoch som sa aj tak ocitol na gauči. Ak sa pustíte do hádky so ženou, máte boj prehratý. Podobne ako aj ja. Ale je pravda, že by som ju aj tak nenechal spať na tom hroznom gauči. Je približne jedenásť hodín a ja stále nespím. Z veľkej nudy a nekonečného prehadzovania sa, som si pustil televízor. Prepínal som medzi stanicami a hľadal, či tam nejakou náhodou nenájdem niečo, čo sa dá pozerať. Na jednej bola nejaká indická telenovela. Ďakujem, neprosím. Je tu milión päťsto športových staníc a sa nejako o šport nezaujímam. Niekedy si zabehám alebo podobne, ale taký futbal nie je práve moja šálka kávy.
Na ďalšej bola nejaká rozprávka pre malých sopliakov. Nechápem načo to dávajú o jedenástej večer. Veď vtedy už malé deti predsa spia, ak nemám pravdu. Pochybujem, že sa na to práve teraz deti s plienkami a mliekom v ruke pozerajú, ale budiš. Určite to je marketingový ťah.
Radšej som to prepol lebo by som sa na to nemohol pozerať už ani minútu. Nakoniec som to nechal na jednom horore.  

Asi v polovici filmu sa prišla pozerať aj Isabelle.

Podľa mňa Izzi veľmi nepozerá horory. Triasla sa ako osika, a pritom to nebolo až také strašné. Videl som aj horšie. Toto bolo také nič.
Zopár ľudí tu zabili a nič poriadne sa tu ani neudialo. Bol úplne o ničom. Strata času. Stratil som dve hodiny a to zbytočne.

,,Ja asi nezaspím," povedala Izzi.

,,Nemala si to pozerať." odpovedal som stručne.

,,Nebuď odporný. Nudila by som sa. Nedalo sa mi zaspať a teraz nezaspím vôbec. Aspoň dva dni," povedala vážne.

,,To pôjde. Zajtra... teda už dnes pôjdeme kúpiť posteľ. Poprehadzujeme nábytok, aby mali susedia radosť a bude. No choď už. Sladké sny," zazubil som sa, ale asi ma nevidela lebo bola tma. Tak či tak odišla do mojej izby a do mojej postele.

Tých pár hodín to na tom gauči ešte predsa vydržím. Bude to fajn. Aj keď ma asi bude bolieť chrbtica. Nepochopím, ako sa tu mohli niektorí ľudia vyspať. Je to môj problém, že som to takto zariadil. No fajn, mal by som už konečne zaspať. Tak či tak budem vyzerať ako živá mŕtvola.

                                  °°°

Nedeľa ráno. Čo viac si priať? Bol som úplne dolámaný (ako som očakával). S veľkými ťažkosťami som sa postavil z toho pekelného gauča, krotý bol vyrobený samým Satanom. Išiel som si urobiť silnú kávu, aby ma prebrala. Zrak mi padol na hodiny. Bolo jedenásť hodín a dvadsaťtri minút. Krásny čas.
Ale aj tak som spal dlho. Nemal by som si na to zvykať. Nemám rád nedele, lebo po nedeliach je pondelok a nemám rád pondelky, lebo vtedy je škola. A ja školu rád nemám. Už nie. Nie je to také ako predtým. Nič nie je ako predtým a ani nebude. Emma hovorila, že mám nejakú výnimočnú schopnosť, čo má málo ľudí, no ja som jej neveril a doteraz neverím. Keby som tú údajnú ,schopnosť' mal, asi by som o nej vedel. Lenže... ja o nej neviem.

Mali by sme ísť čo najskôr kúpiť tú posteľ. Smer: moja izba. Cieľ: zobudiť Izzi. Nakoniec aj tak zaspala. A aj ja.

Vošiel som a podišiel som k mojej posteli. Odokryl som ju. Trochu sa pohla, ale inak to s ňou nič neurobilo. Tak som ňou zatriasol. To už sa pomaly zobúdzala.

,,Vstávať. Slniečko už vyšlo je krásny deň. Čas robiť fotosyntézu!" zahlásil som s príliš veselým tónom. Izzi sa rozospato zasmiala. Znelo to naozaj veľmi divne.

,,Veď ideeem."

,,Ale rýchlo, musíme kúpiť posteľ. Sama sa kúpiť nepôjde."

Nechal som ju nech sa prezlečie. Ja som zas ako baletka odcupital do kuchyne urobiť si oneskorené raňajky. 

Zistil som, že zas potrebujem nakúpiť lebo už skoro nič nemám. Takže kúpime posteľ a pôjdeme ešte nakúpiť.
Urobil som praženicu. Stihol som sa aj najesť, kým vyšla z kúpeľne. Potom som ju vystriedal ja. Umyl som si zuby, opláchol tvár a obliekol sa.

,,Daj mi heslo od tvojej wi-fi," prvá reakcia, ktorej som sa dočkal príchodom do kuchyne.

,,Je napísané na jednom papieri. Nájdi si ho. Ja to hľadať nemienim."

,,Potrebujem si skontrolovať maily. A mohol by si aj ty. Určite si tam nebol veky. Taktiež ďakujem za tvoju ochotu pomôcť sestre v núdzi."

,,Máš začo."

Išiel som si pre môj notebook a vrátil som sa naspäť. Klikol som na google a čakal, kým sa stránka načíta. Napísal som moju mailovú adresu a čakal. Vyskočilo na mňa nespočetné množstvo mailov. Ale jeden ma upútal...

»»»»»»»»»»»»»»»»»»

Po jednej uhorskej vláde a dobe bronzovej som tu zas.

Áno, žijem.

Chcem sa vám ospravedlniť, že kapitola nebola skoro dva mesiace. Je mi to ľúto, ale proste škola.

Teraz mám prázdniny kto tiež?

Chcem sa vám ešte poďakovať za prekonanie 1K reads! <3 ste úžasní.

A ešte ďakujem jednej osobe ktorá mi pomohla vymyslieť zápletku. Veľmi ti ĎAKUJEM <3 NinaRon69

Vidíme sa pri ďalšej kapitole <3