Prestali sme až po pár minútach. Mám pocit, že mi alkohol nerobí dobre, nerozmýšľam vtedy nad tým, čo robím. A v tom je problém, robím vtedy veci, ktoré by som určite neurobil, keby som bol triezvy. Naozaj?
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. To je arytmia, na to môžeš aj zomrieť. Ďakujem podvedomie, ďakujem za to, že ťa mám. Olivia na tom bola pravdepodobne rovnako.
Prečo to stále robím? Robím to vlastne iba ja?
Odhodlal som sa pozrieť na Oliviu. Taktiež pozerala na mňa.
,,Nerobíme dobrú vec," povedal som a Olivia prikývla na znak súhlasu. Ja vlastne nikdy nerobím dobré veci. Väčšinou všetko pohnojím už na začiatku. Trochu som ju od seba odtisol a všimol som si Izzi s Drewom. Začínajú robiť nekalé veci, je čas to zastaviť.
,,Pomôž mi, prosím ťa, dostať Izzi domov. Myslím, že je v nej toho dosť." Môj druhý zámer bol taký, aby som sa nejako vykrútil z tejto strašnej situácie.
,,Fajn." Ako naozaj? Iba fajn? Tak teda fajn. Išiel som smerom za tými dvomi, aby som zastavil niečo čo sa, hm, vytváralo.
Odsunul som ich od seba a zobral Izzi k sebe.
,,Čo to robíš?! Ty si môžeš užívať, ale ja nie? A pusti ma! Čo si o sebe myslíš?!" Začala sa metať. Alkoholu má v sebe dosť na celý mesiac, už ju nikde nevezmem a ani seba, lebo to potom nedopadá dobre.
,,Beriem ťa domov. Neužívam si. Nepustím ťa a čo si o sebe myslím? No asi len to, že som tvoj brat, Denis, ak si zabudla, starší, mimochodom a opakujem, beriem ťa domov. Bez protestov, poprosím, dovediem ťa domov podobrotky, pokiaľ budeš spolupracovať," povedal som a sladko sa usmial, teda pokúsil som sa o sladký úsmev. Predpokladám, že som vyzeral akoby som dostal kŕč.
,,Nemôžeš..."
,,Môžem," prerušil som ju už na začiatku vety. Drew radšej po celý čas neprehovoril.
Horko ťažko som Izzi vyviedol von a naši ,spoločníci' išli s nami. Pokročili sme k zastávke a mlčky čakali na autobus. Asi sa nikto nechcel vyjadriť k tomuto katastrofálnemu večeru. Ja na sto percent nie.
,,Tak ľudia, asi bude lepšie, keď pôjdem," ozval sa Drew.
,,A ja tiež," pridala sa Olivia.
,,Okej, majte sa," odzdravil som sa slušne a Izzi sedela na zastávke, stále urazená.
Domov sme prišli určite veľmi neskoro. Snažil som sa nerobiť hluk, lebo mama by sa sem určite dovalila ako nejaká harpya. A to ani jeden z nás nepotrebuje.
Lenže s mojím skvelým šťastím sa nám to nedarilo. Príliš sa nám krútila hlava (vydedukoval som to vďaka tomu, že nešla vôbec rovno) a ja som mal tak trochu zahmlené pred očami. Môj stav sa čoraz viac zhoršoval.
Po ceste som zakopol do rôznych vecí, netuším akých, nie som na tom až tak dobre, aby som to rozoznal a myslím, že sme rozbili nejakú vázu. Zas.
Taktiež som sa snažil vyjsť po schodoch, Izzi sa odo mňa odpojila, no netuším kedy. Schody sa mi rozdvojovali a mne sa to nepáči. Ale predsa, snaha sa cení, no nie?
Ani netuším ako som sa dostal hore do izby, no nejako určite áno. Možno nejakým zázrakom.
Horko ťažko som sa vyzul a ľahol do postele. Ani som sa neunúval vyzliecť.
Ako som si ľahol, tak sa mi okolo hlavy uzatvoril vankúš a začala sa mi točiť hlava. Cítil som sa ako na kolotoči. Rozosmial som sa. Nad všetkým čo sa dnes stalo.
°•°•°•°•°•°•°•°•°•°•°•°
Ako som čakal, ráno som sa zobudil s poriadnou opicou (čo iné sa dalo čakať?). Ešte som chvíľu ležal, kým som sa postavil. Ako som sa posadil, začala sa mi točiť hlava. Krásny deň to bude.
Odtackal som sa do kúpeľne na poschodí. V zrkadle sa na mňa pozeral môj odraz. Kruhy pod očami, červený nos, ružové líca, bledá pokožka. Radosť na mňa pozerať. Opláchol som sa vodou. Kvapky stekali po mojej tvári, ktorú som si utrel do najbližšieho uteráka a napil som sa vody.
Pobral som sa do jamy levovej.
Ako som čakal, mama, otec a aj Hubert sedeli za obrovským stolom v jedálni (cez jedáleň sa išlo do kuchyne).
Otec bol v pohode, ten sa usmieval, mama sa, ako vždy, mračila a Hubert nevedel čo skôr. Či sa zahryznúť do toho lákavého chleba s Nutellou, alebo čakať na ostatných.
Izzi ešte pravdepodobne nevstala a ani sa jej nečudujem. Ona bude len rada, ak sa zobudí.
,,Denis," začala mama. Ajaj, to nezačína dobre. Prekrútil som očami a mama pokračovala: ,,znovu si rozbil drahú vázu z Egypta. No to nie je to najdôležitejšie. Správaš sa ako tí chuligáni z ulice, žiješ v našom dome, tak sa na to aj správaj! Už viac nebudem tolerovať takéto výstupy a predovšetkým nie s Izzi. Taktiež dávaš zlý príklad svojmu bratovi." Krásne prehovorenie do duše. Keby som ešte nejakú mal, no predal som ju už dávno. Myslím, že si to vymýšľala celú noc.
,,Mama má v niečom pravdu, raz za čas si užiť môžeš, no ber to s rezervou." Priplietol sa do rozhovoru otec. Fajn, možno majú v niečom pravdu, no mama sa prestala zaujímať hneď ako som odišiel a teraz mi ide niečo hovoriť.
,,Viete, som tu len dočasne a vôbec ste sa o mňa nezaujímať, teda ty mama, tak neviem čo čakáš. Som už predsa dospelý."
,,Ale stále si tu! A je to len kvôli tebe!" začala kričať mama. ,,Všetko je len kvôli tebe!" To som už nedokázal počúvať a odišiel som niekde von.
Zapálil som si cigaretu a vychutnával si nikotín v mojich pľúcach. Aj tak raz zomriem. Mohol by som čoskoro. Všetko je to len kvôli tebe.
Tieto slová mi išli stále hlavou. Možno má naozaj pravdu, že všetko som pokazil len ja. Aj s Emmou a teraz možno aj s ostatnými. Vždy všetko poseriem. Aj včera s Oliviou a Drewom a aj s Izzi.
Myslím, že všetko moje šťastie odišlo niekde na výlet.
Moje myšlienky prerušil zvuk môjho mobilu. Volal mi pán z New Yorku...
***********
Helou helou :D
Možno taká o ničom časť, ale aj také musia byť. Ak toto ešte niekto číta, tak by ma potešil nejaký komentár! :D
Tak, zatiaľ sa majte! 🤗
YOU ARE READING
Nemusia všetkému rozumieť
Teen Fiction|POZASTAVENÉ| |ÚPRAVA| ,,Som tak šťastný, ako len nešťastný človek môže byť." Denis sa ocitol v zložitej situácii. Jeho milovaná priateľka je mŕtva. Rozhodol sa izolovať od rodiny a presťahoval sa do otcovho starého bytu. Jeho dni sú úplne identick...
