Nemusia všetkému rozumieť

~21~

V tej čakárni plnej chorých ľudí som čakal asi dve hodiny. Potom som to radšej prestal počítať. Nenávidím toto čakanie. Je to niečo strašné. Prečo práve teraz musia všetci ochorieť? Ako keby tu nebolo viac doktorov. Je ich tu v okolí hneď niekoľko a ja mám pocit, akoby všetci chodili len sem. A aj tej doktorke to trvá veľmi dlho. Ľudia stále prichádzajú, no neodchádzajú. Niektorí sa otočia hneď na prahu. Ani sa im nečudujem. Ja tu ledva hlavu držím. Je mi príliš zle. 

Po naozaj nekonečnej chvíli som sa dostal dnu. Dala mi nejaké antibiotiká, sirup a ďalšie blbostičky. Nebol som dnu ani desať minút a už som vyšiel. V tej posratej čakárni som bol určite viac ako DVE HODINY! 

Zišiel som schody a opustil tú starú budovu, ktorá bola postavená asi cez druhú svetovú. Pobral som sa vybrať tie prekliate lieky. 

Zaplatil som za ne celkom dosť. Ani by sa to nezdalo, že by to toľko stálo. Niesol som si to v bielej igelitovej taške (trochu to oživilo moje oblečenie) a išiel som na zastávku. Konečne domov! 

Na zastávke som zas dobre premrzol. Čo viac si môže človek priať? Približne po pätnástich minútach prišiel ten prekliaty stroj. Nastúpil som a sadol si. Naozaj by som nevydržal stáť pri mojom stave. Sadol som si na tú takú jednosedačku. Proste sedačku pre jedného človeka, aby si ku mne nemusel nikto sadnúť. 

Na správnej zastávke som aj vystúpil. Taký ten úžasný moment, keď sa ocitnete pred svojou bytovkou. Vošiel som do toho zatuchnutého priestoru, ktorý ma čaká každý deň. Vyšiel som po schodoch, odomkol a ocitol som sa v prázdnom byte s mojou mačkou. Jáj aké ticho. 

Konečne tu vidno, že tu niekto býva. Je to tu také... iné. Viac ako doma. Je to úplne iné, ako keď som tu bol sám. Keď sem človek vošiel predtým, skoro nič tu nebolo, čo by hovorilo, že tu naozaj niekto býva. Nielen príležitostne. 

No teraz, keď sem niekto vojde, hneď vie, že áno, niekto tu býva a cíti sa ako doma. Aspoň podľa možností. Doma je stále len pri rodičoch, no ja sa tam už ako doma necítim. Príde mi to tam cudzie. Ja sa tam cítim ako nechcené dieťa. Čo aj som. Taká nehoda. Asi si pomysleli ,hups stalo sa'. Mali použiť ochranu. Keby ju mali, nič by sa nestalo. Nepatrím nikde...

Izzi bola chcená a aj Hubert. Lebo vtedy mali všetky mamine takzvané kamarátky deti. Tak musela aj ona, no nie? Nuž, to len ja som ten vyvrheľ spoločnosti. Ľudia odo mňa radšej odchádzajú. Nepotrebujú sa rozprávať s tým problémovým. Lenže najskôr sa treba pozrieť na seba a neodcudzovať podľa vonkajšieho zdania. Ja som to urobil pri Olivii. Som si toho vedomý. 

Ale vtedy zaúradovali sympatie a ona mi bola hneď nesympatická. A čo ak to bola chyba? Možno bola a možno nie. Čo bolo, už inak nebude. Minulosť nezmením, no rád by som. 

Rád by som nejako zmenil tú osudovú noc. Vždy rozmýšľam, čo by bolo keby (keby bolo keby, boli by sme v nebi). 

Prezliekol som sa do pyžama, uvaril čaj a ľahol si. Poriadne som sa zabalil. Po chvíli som mal plný nos. Naozaj milujem takéto stavy. Na všetko šťastie sveta som si ich nezabudol kúpiť. Neviem čo by som bez nich robil. To je moje vykúpenie. Potom som si ľahol naspäť. 

Po chvíli som mohol znovu dýchať. Aspoň malé pozitívum v mojom živote. Pomaly som upadal do tmavého spánku plného nočných môr. 

Slnko svietilo na oblohe a ja som kráčal. Neviem kam. Možno len tak. Zrazu sa začalo zotmievať. Nejakým spôsobom som sa ocitol v tmavom lese. Obzeral som sa okolo. Nič som nikde nevidel. Otočil som sa a vybral do neznáma. Potom na mňa vyskočilo Emmino mŕtve telo... 

Zobudil som sa celý spotený. Nie! Nechcem znovu tieto nočné mory! Bol som rád, keď som sa ich zbavil. Očividne sa znovu vrátili. Jeden sen predsa nič neznamená, nie? Aj vtedy to začalo len jedným snom. Ticho podvedomie! Bol to len jeden sen! Nie je to späť! 

Ľahol som si späť. Neviem či sa mi podarí znovu zaspať. 

Onedlho prišla Izzi domov. Ja som vlastne ani nevedel, kedy chodí domov. No som rád, že prišla. Tú samotu som už nezvládal. Naozaj niekoho potrebujem. Niekoho, kto by tu bol pre mňa bol. Nejakého pravého priateľa. Alebo aj sestru. Aspoň ju mám. 

,,Ahoj Denis!" zvolala Izzi z chodby. Zrazu vošla do izby. 

,,Ako ti je?" 

,,Podľa možností fajn. Síce som mal fakt hroznú nočnú moru, no snažím sa to predýchať," povedal som pošepky. 

,,Och, už zas?" Ešte som bol u mamy a otca doma, keď som ich mal. 

,,Neviem," povedal som jednoducho. 

,,No, zatiaľ to nechajme tak. Nie si hladný?" 

,,Aj celkom hej. Vieš variť?" 

,,No niečo už ukuchtím," povedala so smiechom. 

,,Len sa snaž, aby sme nevyhoreli. Potom budú fakt veľké škody." 

,,Dobre mami," povedala a odcupitala do kuchyne. Naozaj sa o moju kuchyňu bojím. Nechcem, aby sme volali hasičov. Našiel som si nejakú super polohu a bol tak dosť dlho. Keď som už driemal, zakričala na mňa Izzi s tým, že sa mám ísť najesť. Vyšiel som teda z tej teplej postele do chladnej obývačky. Počkať, prečo je tu zima? 

,,Prečo je tu zima?" Svoje myšlienky som sformuloval do vety.

,,Ja neviem, tak tu už bolo, keď som sem prišla. Uvarila som len zemiakovú polievku. Podľa mňa sa dá jesť." 

,,Asi sa pokazilo kúrenie. Prečo teraz? Izzi choď prosím za Petrom, či sa mu kúri." Ja som si išiel pre poriadnu deku. Potom som si nabral polievku a začal jesť. 

,,Nie ani jemu nejde. Už niekde volal, aby s tým niečo robili." 

,,To zas bude trvať..." 

,,No tak ja už neviem. Podľa mňa by si tu nemal byť, keď tu je taká zima." 

,,A čo mám urobiť?" 

,,Niečo už vymyslím, nechaj to na mňa." Začínam sa báť.