Nemusia všetkému rozumieť

~14~

Chvíľu som tu len tak sedel. Úplne bez možnosti pohybu. Neviem, či si zo mňa niekto urobil dobrý deň alebo to je naozaj pravda. 

Čítal som si ten list stále dookola, kým za mnou neprišla Izzi a neopýtala sa ma, či som v pohode, keď tu sedím ako tĺk. Dal som jej to prečítať. Neviem či má dislexiu alebo čo, lebo to číta už dosť dlho. Možno tiež neverí svojim očiam ako som neveril aj ja. 

Lenže keď som tak rozmýšľal, kto by im to tak povedal? Poriadne s nikým som za posledné roky nebol v kontakte. Ale vlastne tam písali, že ma monitorovali. No aj tak, stále nepochopím, ako o mne vedeli. Moja rodina im to nemohla povedať. Či? Z môjho rozmýšľania ma vyrušila Izzi. 

,,No, čo máš v pláne?" spýtala sa. 

,,To keby som vedel. Dal som ti to prečítať hlavne kvôli tomu, aby si mi poradila. Čo by si urobila ty?" 

,,Ja by som tam išla. Vieš, je to jedinečná možnosť, ktorú už viac možno nedostaneš. Nechcela by som, aby si to nechal len tak." 

,,Ale čo ak je to len podvod?" 

,,To nezistíš, kým to nevyužiješ." 

,,Kde sa v tebe berie toľko múdrosti?" 

,,Tak rôzne," usmiala sa. ,,Takže mal by si sa ísť pobaliť. Zajtra odlietaš do New Yorku." 

,,Keby sa mi chcelo." 

,,Prestaň. Ideš tam. Máš pred sebou dlhý let. Veď New York je na druhej strane planéty. Máš platný pas?" 

,,Mal by som mať." 

,,Dobre... niečo som ti chcela povedať, len už neviem čo... keď si spomeniem, tak ti to poviem." 

,,Dobre. Idem sa teda pobaliť." 

Odpochodoval som do izby, aby som sa pobalil. 

,,Izzi!" zakričal som na ňu. 

,,No!" 

,,Kedy to vlastne príde tá posteľ?"  

,,Bože! Veď by mala prísť dnes. Čo máš sklerózu? Mal by si sa ísť pozrieť k doktorovi. Alebo si kúpiť tú vec na pamäť." 

,,Ach. Nemaj toľko pripomienok. Len som sa ťa pýtal," prekrútila očami a znovu sa pobrala niekde do preč. Ja som znovu pokračoval v balení.

Za pól hodinu som mal hotovo. Nechcem si ani predstaviť, ako dlho by to trvalo Izzi, keby zistila, že ide do NY. Najlepšie na to ani nemyslieť.

Rád by som aj vedel, z čoho budú pozostávať tie testy, keďže ja som sa do učebníc nepozrel ani nepamätám. Hold už vidím, že to bude tipovanie. Takže strata času. Lenže už som to sľúbil Izzi. A ja to dodržím. Predsa uvidím New York! Stále mi to nepríde príliš super. Neviem, proste nie som z toho nadšený. Zdá sa mi, že Izzi sa teší viac ako ja. A to tam ani nejde. Už to nechám na pokoji. Aj tak to nebude inak. 

Mimochodom, už sú tri hodiny a posteľ nikde. Aj keď je nedeľa, predsa sme si priplatili. Zázrak bol, že mali vôbec otvorené. Kšefty. Hold, taký je život. Všetci sa hrnú za peniazmi. Niektorí ľudia nič iné ani nevidia, len peniaze. Napríklad moja matka. I keď otcovi to je podľa mňa väčšinou jedno. Peniaze majú, ale poväčšine ich míňa matka. Viem, nemal by som o nej tak hovoriť, ale je to pravda. 

,,Už mi volali, že tá posteľ príde do pól hodiny!" zakričala na mňa Izzi. Akoby mi čítali myšlienky. 

,,Konečne," povedal som, keď som kráčal do obývačky. Sadol som si na gauč a začal pozerať nejaký film, ktorý si zapla Izzi. 

,,Vieš, mama sa za tie roky veľmi zmenila. Hlavne, keď si odišiel. Nezvládla to. Teraz je z nej žena bez citu. Niekedy ľutujem Huberta. On za to nemôže. Odmalička je vychovávaný v spoločnosti snobov z mesta alebo okolia." 

,,Prečo mi to vlastne hovoríš?" opýtal som sa. 

,,Ja ani neviem. Proste som to niekomu musela povedať." 

,,Hm... ja neviem čo ti mám na to povedať..." 

,,Nemusíš nič. Proste som ti to len chcela povedať," ďalej sme nepokračovali v našom divnom rozhovore a radšej pozerali ten film. Po asi trištvrte hodine zazvonil zvonček. Určite to boli tí s tou posteľou. A nemýlil som sa. Vytrepali sme ju do mojej izby a ja som začal presúvať nábytok. Susedia budú mať radosť. Od radosti budú skákať od zeme po strop. Čo ja pre nich predsa neurobím? Vďaka mne budú žiť zdravšie.

Moju posteľ som presunul úplne pod okno. Fúúú, ale je to fuška. Nikdy by som nepovedal, že presúvanie nábytku môže byť také náročné.

Skriňu som dal oproti posteľ. Samozrejme, že k stene. Takže, Izzina posteľ pôjde k druhej stene oproti oknu a ešte tam ostane kúsok miesta. Myslím medzi tými posteľami.

Spolu s Izzi sme sa pustili skladať tú posteľ. Vybral som návod a rozprestrel ho pred nás tak, aby sme naň dobre videli. Už nikdy viac nechcem podstúpiť toto peklo.

Po asi hodine sme mali hotovo. Dvakrát sme to museli prerábať, lebo sme dali zle nejakú skrutku alebo čosi podobné. Zavolali sme aj Petra lebo sme boli v koncoch. Tak teraz tu sedí na káve a pýši sa aký bol šikovný. Niekedy sa naozaj správa ako decko. Veď je dospelý chlap!

,,Tak Isabelle, ako dlho tu už si?"

,,Hmm, deň. Prečo sa pýtate?"

,,Je len veľmi zvedavý ako vždy. Nemám pravdu?" zamiešal som sa do rozhvoru.

,,Veru máš," zasmial sa Peter.

,,Inak, beriem si na dva dni voľno. Utorok a stredu ak môžem," povedal som a nadhodil psie oči.

,,Jasné. Som rád, že si mi to oznámil."

,,V pohode." 

a rozhovor pokračoval ďalej, kým sa Peter neodpratal preč.

                                °°°

Spať som sa uložil už o pól deviatej. Tak skoro som už dlho nešiel spať.

Ešte nikdy som nelietal. Nikdy v mojom živote. Zdá sa to divné, ale je to tak. Moja rodina s nami nikdy nikde nešla. Ani neviem prečo. Chodili sme len do zoo alebo múzeí, no do vedľajších krajín sme nikdy nešli. Mne to ani tak moc nevadilo.

Väčšinou som mal v hlave školu a neskôr aj Emmu. To boli moje hlavné priority.

Už by som mal konečne spať lebo zajtra nevstanem a musím stihnúť lietadlo. Len dúfam, že mám všetko.  

»»»»»»»»»»»»»»»»

Hello

Po cca troch týždňoch som späť :D naozaj prepáčte *vymýšľa výhovorky* ale proste nemala som náladu písať... proste prepáčte... chcela som to zmeniť no nejde mi to...

Btw1 MILUJEM RIVERDALE 💙

Btw2 ďakujem vám za 1,1K reads a #157 in teen fiction.💙

Ľudia, inak, mohli by ste zanechať nejaký ten komentár na názor alebo proste len taaaak... chápete :D

Zatiaľ sa majte💙