Hybrid I.

Deň D

A je to tu. Neviem kto som. Doteraz neviem, čo si mám vybrať. Je to hrozný pocit, keď sa narodíte ako nikto. Keď vyrastáte ako nikto a zrazu príde ten osudný deň, o ktorom premýšľate celé dni. Roky som bola presvedčená, že pôjdem za matkou do takzvaného raja, no tak ako tu teraz sedím, tak sa prikláňam aj k druhej možnosti.

Je zlé ak na malý moment vybočíme z cesty ?

Sedím pred jednou miestnosťou, kde má udajne prebehnúť rituál. Tam sa to stane. Už teraz sa celá klepem. Trasú sa mi ruky a cítim, ako sa mi na čele vytvárajú kvapky potu. Vedľa mňa stojí strážca. Má klasickú staromódnu uniformu, ktorá je tvorená len z čistej kože. Dnu sú dvaja porotcovia. Oni ma budú pozorovať a potom vyhodnotia výsledok. Nikoho takého ako ja nepoznám, a tak ani neviem, čo sa tam bude diať. Všetko je urobené tak, aby som sa to dozvedela až na mieste. Strážca ku mne podišiel bližšie a to jeho dychčanie pri mne ma donútilo, aby som sa vrátila späť do reality.

,, Choď dnu,"

Nakázal mi svojím hrubým hlasom. Dvihla som sa zo zeme, na ktorej som po celý ten čas sedela. Otvoril mi dvere a ja som pomaly vchádzala do tmavej miestnosti. Dvere sa s rachotom zatvorili, a mnou myklo od strachu. Chvíľu som tam len tak stála a civela som na tie dvere. Bolo to zo strachu, čo uvidím, ak sa otočím.Nakoniec som svoj strach prekonala.

V strede miestnosti je stôl a stolička. Vedľa sú moji rodičia. tak rada by som sa k nim rozbehla, a povedala im, že mi chýbajú, no nemôžem. Som tu len pre jednú vec a nesmiem si len tak robiť, čo sa mi zachce. Na drevenom stole stole z mahagónového dreva  je nejaká biela prilba s kopou káblikov a drôtov a za stolom už sedí spomínaná porota. Jeden chlap a jedna žena. Po celý ten čas, čo si ja podrobne obzerám miestnosť ma pozorujú.

,, Posaď sa,"

Ukázal mi otec na stoličku, ktorá tam  bola pripravená len kvôli mne. Tieto rituály sa nerobia tak často, ako si možno myslíte. Dejú sa len príležitostne, lebo je zriedkavé, že anjel a démon majú dieťa. Nie je to zakázané, ale ani dovolené nie.

Sadla som si. Otec mi začal pomaly dávať helmu na hlavu. Káble sa mi hadili po celom tele. Padali mi na plecia a zachytávali sa mi do mojich tmavých vlasov. 

,,Počkať! Nemala som si vybrať ja ?"

Nechápala som, čo sa tu dopekla deje. To slovo peklo, by som nemala hovoriť nahlas. Môžem naňho myslieť, no nie ho vysloviť. Tak isto to je aj so slovom nebo. Sú to pre mňa zakázané slová, ktoré mi pália jazyk ak sa ich snažím vysloviť. Je to preto, lebo nie som čistá. Nemám čistý pôvod.

,, Vyberie si tvoje srdce, nie tvoja myseľ." 

Takto som si to nepredstavovala. A kto by pre mňa robil helmu? Dobre nech to mám čím skôr za sebou. Ako vedeli, že táto helma mi padne ? Fajn. Nechám si to vysvetliť až potom. Otec stále dôkladne zapájal káble. Mali na to niekoho najať. Toto ešte snáď nikto nevidel, že by vládca podsvetia zapájal helmu a rôzne prístroje.

Prosím. Prosím. Nech idem do chrámu nebies.

Otec niečo znova  pripojil a nasadil mi prilbu. Nič necítim. Žiadnu bolesť a ani žiadny iný pocit. 

Vidím niečo vo svojej hlave. Blížim sa k nebeskej bráne. Je celá zo zlata a za ňou sú len obláčiky. Žiadny chrám nebies nikde nevidím,a el možno je v skutočnosti niekde inde. Pred zlatou bránou stojí moja mama. Roztvorí náruč a chce ma objať. Snehobiele krídla jej vznešene stoja pripevnené k chrbtu. Pomaly cítim teplo maminho náručia, keď zrazu ucítim pálivú bolesť v očiach. Moje oči sú zrazu červené a niečo ma ťahá k podsvetnej ceste. Nedokážem sa ovládať. Robí si to so mnou, čo chce. Je tam otec a horia mu ruky sýto-oranžovým plameňom. Prestávam sa ovládať a mierim k nemu. Nie je zlý človek, ale mám pred ním rešpekt. Občas sa ho aj bojím.

Prečo mierim k nemu ? Cítim chlad a nenávisť. Jedno oko mám síce červené, ale druhé sa stalo modrým. Kto som? Stojím medzi nebom a peklom. Začala sa mi krútiť hlava a pocítila som nevoľnosť. Upadla som do tmy a viečka sa mi začali zatvárať. 

Odpadla som.