Hybrid I.

Rieka

Zobudila som sa z nočnej mory. Naháňala mi strach a husiu kožu zároveň. Nedokázala som to v sebe dusiť a slzy sa mi nahrnuli v očiach. Netrvalo to ani dlho, a už vyšli von. Rozplakala som sa. Dlaňami som si zakryla tvár. Nerada dávam najavo svoje pocity, no teraz som sa tomu ani tak nebránila. Nemala som prečo. V tej nočnej more Bohovia zabili moju mamu. Bola to moja vina. Viem, že ma chcela chrániť, no ja som hneď nemusela utekať od problémov. Mama zradila Bohov a oni ju nemilosrdne popravili. Najprv jej odrezali krídla, lebo si vraj nezaslúži byť Anjelom. Neplakala som však pre ten sen. Táto mora sa mohla stať  kedykoľvek prítomnosťou. Ani by som to nezistila a ona by už niekde mohla navždy odpočívať. Toto sa presne mohlo stať aj teraz. 

Po chvíli som sa spamätala zo sna. Nijako neovplyvním to, čo sa stane. Keby aj zomrela, tak by chcela, aby som sa dostala do tej opustenej vlčej nory. Rozhodla som sa zliezť zo stromu, avšak predtým som skontrolovala moje zranenie. Nevyzeralo to najkrajšie, ale dobrá správa je to, že sa tam robí chrasta. Nebude trvať ani dlho, a bude to v poriadku. Načiahla som sa pre ruksak, zachytila som sa o strom. Bunda mi uviazla pomedzi konáre stromu. Mykla som sa dopredu v nádeji, že to nejako pomôže, ale stal sa presný opak. Bunda ostala tam a ja som spadla zo stromu. V poslednej sekunde som zachytila vak a stiahla som ho zo sebou na zem. Nemala som liezť tak vysoko. Ten náraz bol silnejší, ako som očakávala. Otec by v pohode zoskočil dolu a dopadol by ako mačka na štyri, zatiaľ čo ja som sa skotúľala dole ako čerstvé jablko. 

Bunda samozrejme ostala visieť na konári. Presne tam, kde som sedela, ale čo už. Nechám to tak, aj keď to možno bude obrovská chyba. Ak ma budú hľadať Bohovia, tak si určite domyslia, že som tu bola. Prehodila som si ruksak cez plece, a rýchlym krokom som šla k tej riek, ktorú som videla minulú noc. Netrvalo to dlho a už som bola tam. Prišlo mi divné, že som nezablúdila lebo môj orientačný zmysel sa rovná okrúhlej nule. Pri rieke boli srnky, ktoré pili vodu. Mala som sto chutí napiť sa vody aj ja, ale niečo som zbadala. Najprv ma to vydesilo, ale potom som si povedala, že to snáď bude dobré. Z kríkov na ne číhali vlci.

Boli dosť veľkí. Presne si pamätám, že jedného z nich som videla včera. Ten biely kožuch by som videla na kilometre ďaleko. Bolo ich päť a všetci boli rovnako veľkí. Naháňalo mi to strach. Rozbehli sa smerom k srnám, teda aspoň som si to myslela. V skutočnosti prešli rýchlo okolo nich a bežali mojím smerom. Šli po mne, nie po srnkách. 

Rozbehla som sa preč. Chcela som rýchlo utiecť a hlavne čo najďalej od nich. Kľučkovala som pomedzi stromy, aby som sa ich striasla, nedívajúc sa pod nohy.  Nevedela som, kam vlastne smerujem. Nepoznala som tu.

Keď som sa obzrela za vlkmi či som ich striasla, tak som sa potkla o koreň jedného zo stromov. Dopadla som dosť škaredo, ale čo narobím. Keď sa darí, tak sa darí. Postavila som sa najrýchlejšie, ako som vedela, ale to už sa za mnou ozvalo vrčanie vlkov. Musela som sa postaviť a utekať ďalej, ale mala som doudieranú nohu od koreňa stromu.

Vlci už boli pri mne a ja som tam bezmocne stála. Jeden z nich sa rozbehol ku mne a zhodil ma na zem. Mal dosť veľkú silu a labou mi tlačil na hrudník. Ťažšie sa mi dýchalo. Stačil jeden výpad, a vlk ma druhou labou tresol do hlavy. Bola to silná rana.

Asi som mala halucinácie, ale jasne som videla, ako ma odťahuje vlk niekam preč. Druhý sa na mňa vyrútil hneď, ako si všimol, že stále vidím a dostala som sa do bezvedomia.

Otvorila som oči spod  opadnutých a unavených viečok. Zatočila sa mi hlava. Pretrela som si oči, aby som videla o niečo ostrejšie ako predtým.Predo mnou boli mreže, ktoré ma izolovali od vonkajšieho sveta. Ocitla som sa v akejsi železnej klietke. Nebola veľká, ale ja som sa do nej zmestila. Poobzerala som sa naokolo. Môj ruksak som tu nikde nevidela. Snažila som sa spomenúť si či som ho niekam nezhodila, keď som utekala od vlkov, ale nie. Po celý ten čas som ho mala na chrbte.

Kde ho do-šľaka dali ?

Začala som kričať. Zakrátko ku mne prišiel vlk a podsunul mi misku s vodou. Odsunula som ju od seba preč a voda sa rozliala. Vrátila som mu ju naspäť. Bola som síce smädná, ale nebudem piť, ak ma niekto drží v zajatí a nechcem byť nikomu nič dlžná.

,, Nechcem to. Pusti ma von!"kričala som.

Vlk podišiel ku klietke a labou ju otvoril. To som mohla skúsiť aj ja. Nebolo zamknuté. Mne to nenapadlo a zbytočne som tu robila hluk tým, že som kričala. 

,, Prečo to robíš?" 

Spýtala som sa a došlo mi, že sa rozprávam s vlkom. Mne už asi fakt niečo je, lebo práve som sa pokúsila o rozhovor s vlkom. 

Čo sa to so mnou deje ?

Postavila som sa na boľavé nohy. Každý jeden krok mi robil problémy. Každý jede krok ma bolel, ale aj napriek bolesti, ktorú som práve zažívala, som vyšla von z tej cely a hľadala som si vak. Jemne som ho pootvorila a nazrela som dnu. Mala som tu skoro všetko, ale pár sendvičov mi tu chýbalo. 

Nevedela som, kde som. Musela som sa riadiť inštinktom aj napriek môjmu orientačnému zmyslu. Zadívala som sa na seba. Nohavice som mala potrhané a špinavé od trávy z lesa. Na hrudi som mala bundu. Niečo mi tu ale nesedí.

Nenechala som ju na strome? 

Otočila som sa a za mnou bola stále tá vlčica, ktorá ma pustila von. Prikývla som jej na znak vďaky a ona mne tiež. Neviem ako, ale rozumela som tomu, prečo mi prikývla.

Otočila som sa smerom doľava a rozbehla sa preč cez dlhú chodbu. Rýchlo som vyšla von z toho miesta a už ma nebolo.