Hybrid I.

Prenasledovnie

Prepáčte za to čakanie. Táto kapitola je venovaná pre moju skvelú kamarátku dominika12e3

Enjoy!

Kráľ Erklas ma zaviedol k tomu stromu. Nevedela som, že prečo, a tak som sa na to spýtala.

,, Prečo ste ma tu zaviedli kráľ Erklas ?"
,, Máš tu poslanie a prosím nehovor mi kráľ Erklas. Stačí Erklas," povedal.
,, O čo ide ?" už som mu netykala.
,, Si jediný žijúci hybrid, ktorý žije," skoro mi zastalo srdce, keď to povedal.
,, Veď mi vraveli, že ich žije viac," hovoril to aj Magnus.
,, Bolo ich oveľa viac, ale nežijúce bytosti sa zobudili a začali ich vraždiť. Ak zabijú aj teba, tak nemáme žiadnu šancu túto vojnu vyhrať. Pokiaľ vien tak ich možno ešte pár žije, ale ukrývajú sa v chráme," veď tam som mala ísť. Mala som ísť do chrámu, kde sa ukrývajú.
,, Kto sú tie nežijúce bytosti ?" nedalo mi neopýtať sa.
,, Sú to bytosti, ktoré mali byť mŕtve, no ich pán Midor ich oživil, aby znovu získal to, čo mu patrí," Midor ?
,, Prečo sa mi zdá, že to meno som už niekedy počula ?" stále som si v hlave opakovala jeho meno.
,, Veľa sa o ňom kedysi rozprávalo, no potom zabíjali každého, kto o ňom vôbec hovoril," naplo ma pri tejto predstave.
,, Prečo to robili ?" stále som mala pocit, že môj žalúdok sa nachádza kdesi v krku.
,, Ľudia sa báli Midora a toto bola jediná možná cesta, pri ktorej by ľudia zabudli," odvrátila som zrak od kráľa. Bolo mi ľúto ľudí, ktorí mysleli a hovorili o démonovi Midorovi.
,, Ľudia nezabudnú, iba prestanú hovoriť. Zbytočne zomreli ľudia a to všetko kvôli vám," cítila som k nemu obrovskú nenávisť, ktorá vo mne silnela.
,, Museli sme ich nejako chrániť pred Midorom," cítila som, ako mi v krvi narastá hnev. Ako som si mohla všimnúť, tak to nebol hnev, ale tekutina ktorá mi prúdi žilami a sfarbuje ich na tmavomodro.
,, Ale nie tým, že ich zabijete ako potkanov v kanáli," skričala som. Mala som sto chutí odtiaľ vypadnúť, no neurobila som to. Sama som sa pýtala prečo?
,, Nebudem sa tu s tebou o tomto baviť. Máš povinnosť a ty si ju aj splníš. Je ti to jasné ?" spýtal sa ma nepríjemne.
,, Ani vy mi nebudete hovoriť, čo mám robiť. Môžete ma poznať ako dobre chcete, no ja nebudem nič robiť na rozkaz," priblížil sa ku mne a jeho ruka vyrazila a silno mi vrazila po líci.

Padla som na zem, pretože mi dal facku. Áno. Áno, zaslúžila som si to, no ako som povedala. Ja nemusím robiť nič. Zomriem tak či tak.  A on tam môže ísť pokojne so mnou.

Zdvihla som sa zo zeme. A rukou som si utrela krv z úst. Otočila som sa k nemu a fľochla mu ma zem pred nohy. Nehanbila som sa za to.

,, Kam ideš?" otočila som sa chrbtom k nemu. Nemala som ani najmenšiu chuť pozerať sa mu do tých jeho skazených očí.

Jeho oči,
Boli skazené,
Plné nenávisti.
Bez citu a nehy.

Minulosť ho prenasleduje,
A on iba pokojne žije.
Netrápia ho dávne veky,
Už je skazený naveky.

,, Odchádzam z tejto diery preč," fľochla som mu do tváre. Otvorila som veľké dvere a prešla som cez malú škáru v nich. Počula som iba to, ako za mnou šli kroky. Najprv šli tempom zhodným s mojim, no tak sa postupne zrýchľovali.

Erklas ma chytil za rameno a ja som dostala chuť, ktorá prahla po krvi. Chcela som mu jednu vraziť, no neznížim sa na takú úroveň ako on.

Prudko som sa otočila a vytvorila som hranicu medzi mnou a ním. Bolo yo to isté zaklínadlo, aké som vtedy použila pred svojou rodinou. Rozdiel bol však v tom, že vtedy som ju vytvoriť nechcela. Chcelo sa mi plakať, no otec mi raz povedal, že pred nepriateľmi nemáme ukazovať svoje city a slabé stránky. Musím uznať, že bolo príjemné si takto spomenúť na otca.

Šla som tou istou cestou ako predtým, no dostala som sa k mojej bývalej cele. Vyšla som z miestnosti a šla do ľavej strany. Prechádzala som popri strážiach. Nevšímali si ma a tak som mala cestu voľnú. Vyšla som z veľkého paláca, kde sídlil kráľ a objavila som sa na dvore. Ľudia tu žili skromne. Obchodovali tu s rôznymi vecami, chovali tu dobytok a hydinu, tkali koberce a iné veci.

Zastavila som sa pri koni. Potrebovala som sa odtiaľto dostať, no nemala som ani najmenšiu predstavu, že ako sa dostanem do chrámu. Idem tam kvôli mojej rodine a nie kvôli nemu.

,, Môžem sa spýtať?" poklepkala som akémusi mužovi po ramene.
,, Áno ?" spýtal sa a hľadel kamsi inde.
,, Koľko chcete za toho koňa ?" myslím, že bol jeho.
,, Toľko nemáš," povedal a otočil sa preč. Pokračoval v tej robote, ktorú robil aj pred malým zlomkom sekundy.
,, Koľko ?" zopakovala som ešte raz, no tento raz som to povedala hlasnejšie.
,, Tridsať zlatých," opovrhoval mnou.
,, Toľko nestojí ani koč v konskom záprahu," teda, pokiaľ viem.
,, Ber alebo nechaj tak," stále bol otočený chrbtom ku mne.

Na krku som si rozopla prívesom. Hodila som svoju zlatú retiazku od mamy na jeho drevený pult. Hneď sa otočil.
,, Bude to stačiť ?" zamrzelo ma to, že musím dať svoju retiazku od mamy nejakému chudákovi, aby som zaplatila koňa.
,, Aj ten náramok," povedal. Náramok mi dal môj otec. Toto som mu už nesmela dať. Bol to môj talizman.
,, Prepáčte, ale ten vám nemôžem dať," snažila som sa jednať slušne.
,, Chceš toho koňa alebo nie ?" tak. Uznala som, že ho potrebujem. Pešo sa tam asi nedostanem a hlavne, keď je to v horách.

Svoj náramok som rozopla na predlaktí. Priložila som si ho ak ústam.
,, Je mi to ľúto," šepla som s neistotou. Otcovi by sa to určite nepáčilo.
Silnejšie som svoj talizman stisla a päsťou položila na pult.
,, Dohodli sme sa," povedal tak, akoby práve vyhral v lotérií. Celý šťastný mi podal vôdzku koňa do ruky.

Musím uznať, že kôň vyzeral v skvelom stave. Bol to mladý žrebec s jemne zastrihnutou čiernou hrivou, aj keď hriva bola celkom dlhá, bolo vidno, že bolo oňho dobré postarané. Telo mu pokrývala hnedá hebká srsť.
Odviedla som si ho nabok.

,, Ako ťa len nazvem," premýšľala som nahlas.
,, Budeš Anakin," zaerdžal. Myslím, že to znamenalo áno.
Vysadla som na Anakina a usadila som sa v koženom sedle.
Trošku som Anakina popohnala, no ešte pred tým som sa opýtala jednej pani. Nevyzerala staro. Skôr ako normálna dedinčanka, ktorá si už zažila svoje.
,, Môžem sa spýtať?" zohla som sa k nej. Otáčala sa rôznymi smermi a až tak ma uvidela na koni.
,, Čo by si rada dievčinka ?" pôsobila milo.
,, Potrebujem sa dostať k hore Midoriana," vysvetlila som jej, o čo mi ide.
,, Pozri," ukázala prstom za mňa.
,, To je ona," neskôr dopovedala. Zdalo sa mi to dosť ďaleko.
,, Ďakujem vám," tak som sa otočila aj s Anakinom na horu Midoriana. 
,, Veľa šťastia dievčinka," popriala mi. Jemne som popohnala Anakina buchnutím do jeho bokov. Začal jemne cválať, keď zrazu niekto kričal:

,, Chyťte ju, chcela zabiť kráľa!" teraz som pochopila, že ten kráľ Erklas bol totálny somár. Navymýšľal si totálne hlúposti. Keby som ho chcela zabiť, tak už je dávno v inom svete. Neurobila som to.

Z brány začali vychádzať stráže a utekali mojím smerom.
,, Ukáž, čo je v tebe Anakin," šepla som môjmu koňovi do veľkého ucha. Uzdou som ho jemne buchla. V tom sa so mnou zakolísalo. Anakin sa hneď rozbehol a cválal ako o dušu.

Cválali sme ako o dušu jedna v druhej. Boli sme skvelá dvojica. Teraz som ďakovala otcovi a mame za to, že mi dali šperky. Touto kúpou som sa vyslobodila.

Keď už sme ich stratili z dohľadu, tak som zlizla z Anakina. Nechcela som jo vyčerpať. Šli sme popri sebe. Držala som ho za uzdu, lebo som nevedela či mu môžem veriť na toľko, aby som ho pustila. Mohol mi utiecť.

Kráčali sme pri sebe. Na pravej aj na ľavej strane boli polia. Na jednom aj na druhom sa nič nepestovalo. Bola zima a v tomto období sa sadili iba vybrané suroviny.

Pomaličky sa stmievalo a pred nami bol les. Neostávalo mi nič iné, ako vstúpiť doň a prespať tam.

Les vyzeral temne a tmavo. Čakala som, že moja cesta nebude jednoduchá, ale že mi to až takto skomplikujú, ta to som nečakala. Pozrela som so strachom na Anakina blížiac sa do strach naháňajúceho lesa.

Pokračovanie na budúce.
Stela237