Hybrid I.

Škola a Raven

Ráno

Nicolas

Zobudil som sa na dážď. Vonku pršalo a začala tu byť zima. Pomaly som sa zdvihol z postele tak, aby som ju nezobudil. Včera mi zaspala v náručí a nechcel som ju budiť. Nič viac nebolo. Iba západ Slnka. Otvoril som skriňu a vybral z nej chlpatú deku. Keď som kráčal smerom k nej, tak som si nemohol všimnúť, že sa prebúdza. Deku som roztvoril a prikryl ju s ňou.

,, Ďakujem," povedala milo.
,, Nemáš za čo," odpovedal som jej. Dnes má školu. Je pondelok, no vonku strašne prší. Prechladla by, ak by sa rozhodla ísť späť.
,, Koľko je vlastne hodín?" pokračovala milým hlasom. Tak je to tu.
,, Teraz je asi deväť, prečo?" buchla do postele a zhodila zo seba deku, ktorú som na ňu iba pred chvíľou dal.
,, Panebože, ja mám školu," začala vyvádzať. Mohol som si myslieť, že bude panikáriť.
,, Prečo si mi nič nepovedal a nezobudil ma?" jasné. Teraz je to vlastne moja vina.
,, Prepáč, ale ak si si nevšimla, tak vonku prší alebo si chcela prechladnúť?" zarazene na mňa pozerala. Asi si to uvedomila až teraz.
,, Prepáč. Moja vina. Nemala som na teba vyletieť. Nevšimla som si to," tak dala mi za pravdu.
,, To je v poriadku," chcel som vyznieť milo a tuším, že to aj zabralo, lebo nadhodila mierny úsmev. Vedela sa krásne usmievať. Páčili sa mi jej jamky na líciach, keď sa usmiala.
,, Ako sa tam teraz dostaneme?" znovu myslela na školu? Ja to nechápem. Ja by som na školu nemyslel, ani keby som bol priamo pred ňou. Kde do kelu bola pred tým? Musel to byť dosť divný svet. Nechcel by som tam nikdy byť.
,, Tak to ja vážne neviem," vedel som to, no bavilo ma ju naťahovať. Mám schopnosť prenášať veci aj ľudí na hocijaké miesto. Stačí na ňho myslieť, no potrebujem na to nejaký predmet. Napríklad amulet alebo predmet, ktorý je zo sveta anjelov. Všimol som si jej náhrdelník. Mala ho vždy na krku. Pravdepodobne bol od jej mamy pretože na ňom boli znaky anjelov.

Raven

Podľa mňa vedel presne, ako sa tam dostať. Všimla som si jednu vec. Jeho zelené oči upierali zrak na môj amulet. Keď som bola menšia, tak mi ho dala mama, aby som sa nikdy nestratila v tomto svete. Vždy mi ukáže cestu. Aj keď budem úplne stratená. Odvtedy, čo mi ho mama dala som ho nikdy nedala dole z krku. Prinášal mi šťastie. Možno je to nejaká špeciálna vecička, ktorá mi v budúcnosti pomôže, no neviem, ako ju použiť. Trošku ma zabolelo v srdci. Ani neviem, kde sú moji rodičia teraz. Čo keď ich zabili kvôli tumu, že mi pomohli utiecť. Otec ma síce prišiel pozrieť, ale, čo teraz? Čo ak mi zabili mamu a on mi to nepovedal kvôli tomu, aby som si niečo nespravila? Dúfam, že to tak nie je. Znenávidela by som ho. Už nikdy by nebol mojim otcom.

,,Tak, čo teraz?" spýtala som sa ako prvá. Nemala som toľko trpezlivosti, aby som čakala na Nicolasa. Dúfam že moja otázka nevyznela hlúpo. Nepochopil to snáď zle.
,, Ešte stále sa chceš naučiť ovládať ..." už som sa tešila. Nedokončil vetu a skákala som od radosti.
,, Samozrejme," povedala som nadšene. Musela som reagovať rýchlo, inak by si to rozmyslel. Usmial sa a prikývol.
,, Tak kedy začneme?" asi som na ňho trošku rýchla. Veľmi som sa tešila a už tu sa mi o tom aj snívalo. Som taká šťastná. Chcem aby táto chvíľa trvala veľmi, veľmi dlho. Pri Nicolasovi sa nemusím na nikoho hrať. Môžem byť uvoľnená a byť sama sebou. Je to príjemný pocit.
,, Nejdeš na to trošku prirýchlo?" vedela som to. Som taká. Nevydržím byť trpezlivá. Ak si niečo vysnívam, tak to chcem mať, čo najrýchlejšie. Teraz som prežívala také malé Vianoce. Teším sa na darček, o ktorom snívam od prvej chvíle, ako mi to Nicolas povedal.
,, Možno trošku, ale keď ja sa tak strašne teším," vyšlo to zo mňa rýchlo. Prestávam ovládať svoj jazyk. Je to náročné. Udržať slová v sebe, a nič nepovedať.
,, Myslím, že trošku viac," ukázal medzi palcom a ukazovákom väčšiu medzeru. Až takto nie. Môžem za to, že som taká ???
,, Nie," prejavila som sa. Nie som ten typ človeka, ktorý si niečo myslí a nepovie to. Ja si otvorím ústa a vyjadrím sa.
,, Tak teda poď sem," povedal. Otvoril akési dvere a vošiel do nich. On tu má aj izbu ??? Ostala som prekvapená. Prečo ma potom nechal mrznúť za vodopádom? To ešte zistím.

Vošla som do dverí, kam vošiel aj Nicolas. bolo to tu pekné. Táto izba bola úplne inak zariadená, ako naša chata. Bolo to tu vymaľované a na stenách boli obrazy oceánu. celá táto izba bola v mierne námorníckom nádychu. Veľká posteľ netvorila vôbec tak veľa miesta. Vedľa nej bol malý kvetináč, v ktorom bola zasadená palma. Bola takmer suchá. Obrátila som sa na Nicolasa, ktorý bol hneď vedľa mňa.

,, Prečo je tá palma suchá ?" opýtala som sa zvedavo. podišiel k palme a chytil jej list. Náhle sa list palmy zmenil a bol zelený, nie suchý ako pred malou chvíľkou. Musel použiť nejakú zo svojich schopností. Toto by bez nich nedokázal.
,, Nie je suchá," zasmial sa spolu so mnou. Chcela som to vážne vedieť.
,, Vieš nechodím tu často," povedal smutne. Hlavu sklonil a pohľad uprel na zem pod sebou.
,, Je v tom nejaké dievča?" nemusím čítať myšlienky, aby som toto nespozorovala.
,, Bolo to už dávno. Nechaj to tak," povedal. Moja zvedavosť bola väčšia ako čokoľvek na svete.
,, Až tak dávno, aby si si to nepamätal?" podrýpla som do Nicolasa.
,, Povedal som ti, že o tom nechcem hovoriť, tak to rešpektuj a nechaj to tak," vybehol na mňa. Tuším som to trošku prepískla. Nemala som sa to pýtať. Dal mi jasne najavo, že o tom nechce rozprávať, no ja som hlúpa.Podľa toho, čo som si domyslela som prišla iba na to, že mal nejaké dievča a miloval ho. Ona však zomrela a on si to vyčítal, aj keď to nebola jeho vina. A pravdepodobne s ňou chodil sem. Teraz ma tu zaviedol a on sám sem prišiel po rokoch. Napriek tomu to tu bolo v dobrom stave. 



*

********

S Nicolasom som sa neskôr porozprávala o jeho láske. Som vďačná za to, že sa mi zveril. Celý čas to držal v sebe. Bola to nešťastná láska. Raz sa rozhodli ísť spolu k priepasti. Jenifer, jeho priateľka videla trošku nižšie krásny kvet. Chcela ho odtrhnúť. Šla pre neho, pošmykla sa a spadla na dno. Vyčítal si to preto, lebo ju nezachránil. Toto bolo ich miesto, kde boli spolu. Odvtedy tu už nebol. Priviedol ma sem v nádeji, že mu pomôžem dať to tu dokopy. Samozrejme, že som sa ponúkla. Kedykoľvek sa na mňa mohol obrátiť a ja by som u pomohla. Povedal mi, že bude zázrak, ak tú palmu znovu vrátim k životu a musím sem chodiť dovtedy, dokým nebude znovu celá zelená. Potom to bude už iba len, a len na mne, či sem budem chcieť chodiť. som odhodlaná tú palmu vrátiť k životu. taktiež sme sa dohodli, že zajtra začínam s výsvikom schopností a bude sa to diať tu na tomto mieste, ktoré veľa zažilo a vybudoval ho sám Nicolas.

Rozhodla som sa ísť späť do chatky. Popritom som si musela dávať pozor na jazyk, pretože ma Kara stretla po ceste a spovedala ma. Chcela vedieť všetko, o to som to mala ťažšie.
Samozrejme, že Nicolasove tajomstvo som nevyzradila. Povedala som iba, že ma zobral na tajné miesto, kde ju nemôžem zaviesť a neprišla som kvôli tomu, že pršalo a prechladla by som, čo by nebolo najlepšie. Neobišli ma však otázky typu, či niečo aj bolo.  Odpovedala som pravdivo a povedala, že nebolo nič, čo by ju malo zaujímať. Večer sme sa rozlúčili, osprchovala som sa a išla spať s pocitom, že na druhý deň sa budem učiť.

Tak páči ? Ďalšia story Nicolasa. Dúfam, že sa páčila. Nechajte hviezdičku alebo koment.