Hybrid I.

Myšlienky iných

Takže som tu zas a znova. Dúfam, že vám ešte neleziem na nervy. 😁
Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým svojim čitateľom.
Vaša Stela237

Nicolas

Raven to dokázala. Prebudila v sebe svoj talent a hlavne svoje schopnosti. Som šťastný aj za ňu. Ani si neuvedomuje, aké má šťastie, že vie čítať myšlienky. Niektorí sa o to snažia roky a stále nič. Nevie to veľa ľudí. Zdá sa to ako fajn vec, avšak skutočnosť je niekedy iná ako očakávame. Ľudia okolo toho veľa nahovoria a zo začiatku sa ich nedá nepočúvať. Mal som z toho depresie. Hlasy okolo mňa a ja ich musím počúvať a ešte, keď ma vtedy ohovárali. Nebolo to vtedy ľahké, no ak sa na to pozriem zo strategického hľadiska, tak je to veľmi dobré a užitočné. Teraz dokáže predvídať kroky dopredu a prekvapiť tým útočníka. Je to prosto dar. Sám som s tým mal zo začiatku problém. Ak by to dokázala skôr, ako ja, tak by som sa jej asi poklonil.

Zrazu mi v ruke vibroval mobil. Stopla sa mi pesnička a ja som si prečítal správu.
,, Kde si ?" prišla od Raven. Šla na obed a odvtedy som ju ešte nevidel.
,, Idem do lesa," nevedel som, čo chce počuť.
,, Stretneme sa za vodopádom ?" spýtala sa ma.
,, Ok. Budem tam," chcel som tam ísť. Mal som v pláne pozrieť sa na tú palmu. 

Raven

Chcela som sa iba poobzerať po okolí. Vonku silno nesnežilo, takže bolo aj celkom vhodné počasie. S Karou som ísť nechcela, pretože ona nemá rada prechádzky a na to, aby som šla sama som príliš lenivá, takže som napísala sms Nicolasovi. Myslela som, že sa mu nebude chcieť ísť, avšak on to prijal.

Dnes som mala totálne príšerný deň. Nevedela som sa odtrhnúť od myšlienok iných ľudí. Cítila som sa, ako keby som bola s nimi spútaná v reťaziach a oni nejdú povoliť. Bolo to proste hrozné. Nechápala som, ako to Nicolas dokázal. Ľudia okolo mňa hovorili také veci, no najviac ma asi zarazil prístup Kary na hodine. Nestihla som jej ešte povedať, že som sa dokázala naučiť si vytvoriť schopnosti. Ako je vidno, tak to ešte nedokážem ovládať. Kara myslela na Michaela. Od neho som však počula iba niečo o tom, že ju chce iba využiť. Kara je pekné dievča a o Michaela sa budú chcieť dievčatá aj potrhať. Berie ju ako hru, no ona sa doňho zaľúbila. Naivne mu uverila a jej chcem povedať pravdu, avšak nebude to také ľahké. Kara je tvrdý oriešok, ktorý nerozlúskne veľa ľudí. Bojím sa jej reakcie. Musím na ňu ísť pomaly, inak to všetko zničím a ona mi prestane veriť.

Mám strašne depresívnu náladu. Idem lesom a rozmýšľam. Okolo mňa sú študenti a hľadia na mňa ako na postrach. Nedokážem sa usmiať. Počujem hlasy, mušlienky, modlidby. K čomu mi to je ? Ako sa toho mám zbaviť ? Musí byť predsa nejaký spôsob. Nechcem ich počuť. Vnímam slová, pocity, bolesť, radosť. Asi sa zrútim.

V tom momente som padla na zem. Nedokážem sa hýbať a ľudia okolo mňa sa prechádzajú, obchádzajú a prekračujú ma. Som v tranze a cítim sa, ako keby do mňa niekto vpálil elektrinu a utrpel mi tým šok. Vidím ľudí okolo seba, ktorí sa ani neobzrú za mnou. Nepozrú sa na to, čo mi je a ja nedokážem ani vysloviť jedno prekliate slovo.

Počujem kvapky studeného dažďa, ako dopadajú na zem. Jedna za druhou. Padajú z neba ako tancujúce víly. Jemne, ladne a krásne. Kvapky dopadajú na mňa, zarosujú mi čelo a oči sa mi pomaly zatvárajú. Nemám dostatok síl ich otvoriť a upadám do tmy. Do tmy z ktorej sa nedá újsť. Je to ako väzeň v oceľovej cele. Kvapôčok je čím ďalej tým viac a tma je nezreteľná, hlbšia a tmavšia. Už som a nedokázala dívať na svet. Kráčala som tmou, brodila sa ňou ako cez blato, no ďalšími krokmi som sa utápala v temnote. Nevedela som ako som sa tu ocitla, prečo tu som. Jediné, čo som vedela vnímať boli ľudské pocity študentov chodiacich okolo mňa. Boli slizkí a nehumánni. Ani sa neunúvali pomôcť mi. Prekračovali ma ako mŕtvolu. Venovali mi nechutné pohľady. Ako na hmyz, ktorý má umrieť.  Nemala som toľko síl, aby som ich pochopila.