Hybrid I.

Tetovanie

Je to tu.
Stela237

Kvapky mi začali padať do očí. Postupne sa rozpršalo až na toľko, že som sa musela schovať. S taškou na chrbte to bolo ťažšie, ako som si sama vedela predstaviť. Zrazu som zbadala puklinu vo veľkej skale. Snažila som sa cez ňu prejsť, no ruksak mi to nedovoľoval. Zhodila som ho zo seba dole a hodila ho tam. Tak som mohla prejsť aj ja. Bola som medzi nimi úplne nalepená a musím priznať, že keby nepršalo a skala by nebola vlhká, tak by som asi neprešla. Dnu bola veľká tma, takže som hľadala niečo vo vaku. Našla som tu baterku, ktorú som kedysi dostala od mamy. Dostala som ju vtedy, keď ma pustila do nejakého tunela. Ešte stále som si to pamätala.

Baterku som teda rozsvietila, avšak čakalo ma tu nepríjemné prekvapenie. Na strope boli netopieri, no to nebolo to najhoršie. Keď som na nich zasvietila, tak sa všetky netopiere rozzúrili a začali lietať ku mne. Ruky mi škrabali svojimi pazúrmi a rozbili mi moju baterku. Jediný zdroj svetla, ktorý som mala bola baterka a teraz je fuč. Sklo v žiarovke prasklo.

Do rána som prečkala v rohu a nezažmúrila som oči. Netopiere sa vrátili z lovu a ja som vedela, že môžem vyjsť z tejto jaskyne. Znovu som tašku hodila napred, no nevedela som sa teraz cez tú štrbinu prepchať. Bola úplne suchá. Rukami som sa zachytávala o výčnelky skaly a vyzdvihla som sa na rukách a moje nohy som vopchala do štrbín skaly.

Takto som postupovala vyššie a vyššie. Bola som už skoro na konci, keď sa mi pošmykla noha a ja som uviazla. Nemohla som tu čakať, kým sa niekto ukáže a zachráni ma. Musela som konať hneď. Kopala som do skaly v nádeji, že sa aspoň malá časť odlomí, no ani jeden malý kúsok sa neodlomil.

Zohla som sa k nohe.
,, Raz, dva, tri," na tri som si vykrútila nohu a zvrieskla z plnej sily. Strašne to bolelo, no inú možnosť som nemala. Tak som s bolesťou pokračovala ďalej.

Dopadla som na zem k môjmu vaku. Uľavilo sa mi, no nie na dlhú chvíľu. Zrazu ma nejaký malý človek s tetovaním na celom tele omráčil. Buchol ma palicou po hlave a ja.som už iba cítila, ako ma ťahá preč.

***********

Zobudila som sa, no nemohla som sa hýbať. Ruky a nohy som mala znovu spútané, avšak teraz to bola realita. Laná mi bránili v akomkoľvek pohybe.

Pozrela som na moju nohu, ktorá bola v poriadku. Mala som na nej akési liečivé bylinky. Taktiež som bola celá zašpinená od malých čiastočiek prachu. Dorezané ruky a nohy boli zaplavené pramienkami zaschnutej krvi, čo nebol veľmi príjemný pohľad. Chvalabohu, že sa m neprejaví reflex, z ktorého by som sa teraz asi povracala.

Až teraz som si všimla, že sa nechám v cele. Pred ňou stál ten ,, Piadimužík," ktorý ma strážil, aby som náhodou neutiekla.

,, Hej ty," zapískala som. Malý človiečik sa obrátil smerom ku mne, no nič nevravel. Tak som sa rozhodla prerušiť ticho.
,, Kde to som určite to nie sú dobrí ľudia, ak ma sem iba tak hodia, a čakajú, kým nezomriem. Znova nič nevravel a to ma štvalo.

V ruke mal oštep s hrotom, ktorý sa zdal dosť ostrý.

,, Niečo som sa ťa pýtala. Si snáď sprostý ?" snažila som sa ho vyprovokovať, aby sa otočil znova. To samozrejme aj spravil a mne vychádzali plány.

Ľahla som si na chrbát a tvárila sa, že mi je strašne zle. Keď som bola malá, tak ma otec niečo naučil a teraz som to mohla konečne využiť. Zo slín som vytvárala penu. Malo to vyzerať tak, ako keď si nejaký zločinec zahryzne do zubu s jedom.

Pozorne sa na mňa zapozeral a upriamil na mňa pohľad. Z opasku  začal pomaličky uvoľňovať kľúče, zatiaľ čo ja som stále predstierala dusenie sa jedom.