Hybrid I.

Zneužitie

Ďalšia časť je tu. 🙏
Chcem upozorniť na maličký oznam.
Táto kniha sa blíži do konca, avšak pokračovanie bude v ďalšej knihe. Zatiaľ neviem, ako sa bude volať, takže vám to poviem neskôr.

Hľadala som telo spomínaného vlka. Neviem prečo, ale mala som pocit, že je to moja povinnosť. Telo som nenašla a ani stopy. Rozhodla som sa to teda nechať tak. Vysadla som si do sedla Anakina a pokračovala ďalej v ceste. Nepamätala som sa presne na to, ako som sa sem dostala, avšak šla som cestou na sever. Vedela som to podľa machu rastúceho na stromoch.

Väčšinu cesty som strávila tým, že som rozmýšľala nad vlkom. Bolo mi ho ľúto. Nikto si nezaslúži ostať zabudnutý. Nešlo mi však do hlavy, že jeho telo som nenašla. Nemôže sa len tak vypariť. Ak by ho aj zakopali, o čom pochybujem, tak by som videla čerstvú hlinu, no ani niečo také tu nebolo.

A druhú vec, ktorú som si uvedomila po ceste bolo to, že v noci mal niekto oheň. Videla som dym z ohňa. To znamenalo, že niekto si v noci zapálil oheň.

Pokračovala som ďalej v ceste na koni. Skoro ráno som sa vybrala na cestu. Nechcela som totiž ostať tu. Rozmýšľala som nad legendami. Ak sú všetky také pravdivé, tal som v poriadnej kaši.

Z mojich myšlienok ma zrazu prebudil výstrel.

Anakin sa vystrašil a veľmi rýchlo utekal. Musela som ho upokojiť. Zliezla som dole zo sedla a priviazala ho o strom. Potrebovala som sa tam priblížiť a to teda s koňom nie je možné. Z vrecka som vytiahla malý nôž a potichu som našľapovala na vlhkú zem. Dávala som si pozor na každú jednu vetvičku či suchý konár.

Ostražito som šla za hlbokými mužskými hlasmi. Mala som pocit, že sa možno stretnem s tými zo včera. Aj pri myslení na nich, som sa nebála a šla som ďalej.

V tom som si uvedomila, že predo mnou je ich tábor. Hneď som sa schovala za akýsi ovocný krík.

Mali tam pahrebu a to znamenalo, že v noci mali oheň. To oni ho mali.

Očami som ďalej sledovala tábor.

Bolo tam kopu polonahých chlapov. Strašne smrdeli. Musela som odvrátiť zrak a nadýchnuť sa. Mali aj kone a nejakú hlúpu klietku. Keď som sa pozorne zapozerala, tak som jasne spoznala toho hnedého vlka zo včera.

Teraz mal podobu človeka, no jeho orieškové oči by som spoznala hocikedy. Aj keby som mala pred zrakom tisíc takýchto očí, jeho by som určite spoznala. Konečne som si ho mohla prezrieť. Vlasy mal hnedé a padali mu do očí. Asi aj preto má hnedý kožuch. Bol tam celý skrčený v rohu klietky. Telo mal určite vypracované, no obraz som mala zakrytý nejakým tlstým chlapom.

Ten tlstý chlap sa blížil ku mne. Hneď som sa zohla, otočila sa chrbtom ku kríku a telo schovala do neho. Na chrbte som cítila jemnú chladnú šťavu z bobúľ. Čudovala som sa, že v zime ešte rastú. Bol predsa december.

Kroky sa ku mne blížili čím ďalej tým bližšie. Už som takmer nedýchala. Nechcela som sa prezradiť. Chlap si zrazu odtrhol za hrsť bobúľ a hodil si ich do úst. Fialová šťava prskala všade naokolo. Kvapky mi dopadali na vlasy.

Napínalo ma na kýchnutie. Musela som to horko-ťažko zadržať v sebe. Muž si odtrhol ešte jednu hrsť a kráčal preč.

Zrazu som si kýchla. Nevydržala som to. Muž hneď pribehol ku kríku. Predo mnou bola srnka. Musela tu byť už  dlhšie. Zrazu mala zapichnutý nôž v krku a padla na zem. Potichu som zhíkla. Chvalabohu to ten muž nepočul.