Hybrid I.

Dereck a Erklas ?

Vzdávajú poctu ? Zamyslela som sa.

Jeden chlap mi naznačil, aby som sa tiež uklonila. Tal som to teda aj spravila. Nebolo to kvôli tomu, že by som ho chcela počúvať, ale kvôli tomu, lebo som mala pocit, že je to správne. Dereck sa hneď obrátil na mňa. Podal mi ruku. Dvihla som hlavu a ruku som mu podala.

,, Postavte sa!" prikázal im. Všetci sa postupne postavili. Až keď bol posledný hore tak začal: ,,Táto svorka je vynikajúca, ale musím vám oznámiť nejakú správu," všetci stíchli a čakali, kým Dereck bude pokračovať.

,, Pôjdem na dlhšiu dobu preč a nechcem, aby ste sa tu pobili. Udeľujem vám teda slobodu," sklonili hlavy k zemi a postupne sa začali rozchádzať. ja som sa otočila k Dereckovi a prísne naňho pozrela.

Zobudila som sa na škrekot vtákov. Bol to strašný zvuk. Mňa pomaly nikdy nič nezobudí, no toto už bolo vážne príšerné. S nechuťou som vstala zo zeme a postavila som sa na nohy. Oprela som sa o strom, keď som zbadala Derecka. Bol rovno predo mnou, no bol mi otočený chrbtom. šla som potichu a chcela ho vyľakať, no on sa obrátil ku mne.

,,  Keďže ideš na tú cestu, tak sa s tebou chcem aspoň rozlúčiť," vyslovila som a hneď som ho vtiahla do objatia. Pritisla som si ho k sebe, čo najbližšie ako to šlo. Bližšie sa už ani nedalo.

,, Raven, ty si moje trdlo. Ja predsa idem s tebou na horu Midoriana pamätáš ?" odtiahla som sa od neho a pozerala naňho či to myslí vážne. On prikývol.

,, Tvoje trdlo hej?" lakťom som ho jemne udrela do ramena. On sa zatváril tak, akoby som ho dobila k smrti. Poriadne som naňho ani nevidela, ale ten jeho výraz bol taký vtipný, že som nevydržala a začala som sa smiať.

,, Prečo sa smeješ? Vieš ako si ma silno udrela? budem mať modrinu," tváril sa ako malé decko, ktoré má malý fialový, takmer neviditeľný fliačik na ruke. Šla som k nemu síce so smiechom, ale šla.

,, Ukáž, pofúkam ti to," začal sa smiať aj on. Vyhrnula som mu rukáv mikiny a jemne som mu začala fúkať na rameno. Keď som skončila s mojou medicínou, tak som si všimla, že sa na mňa pozerá tak divne. Vyzeral, akoby ma videl po dlhých rokoch a znova sa do mňa zamiloval.

,, Prečo sa na mňa tak pozeráš?" spýtala som sa a hľadela mu pri tom priamo do očí. Áno tých jeho krásnych oranžových očí.

,, Zdá sa mi, že som ťa už kedysi videl, no neviem si spomenúť, že kedy," zasmiala som sa.

,, Kedy vyrážame ?" spýtala som sa. Nemala som chuť riešiť s ním takúto hlúposť.

,, Kedy chceš," ďalej sa na mňa tak díval. Rozmýšľala som, že kde je Anakin. Úplne som naň zabudla. Ja som sa zobudila až v tej klietke alebo čo to bolo. 

Začala som utekať približne tým smerom. Už som si presne nepamätala tú cestu, preto som sa vybrala približne na to miesto. Koňa som tam nenašla. Bol tam iba povraz, ktorým som ho priviazala k stromu. Bol roztrhnutý. Akoby ho niečo odhryzlo. No to niečo muselo byť veľmi veľké a hlavne muselo to mať ostré zuby.

Pozerala som naokolo seba, aby som našla aspoň niečo, čo mi ujasní to, kde zmizol môj kôň. Boli tu stopy, aj keď neboli príliš zreteľné. Pomaly a ostražito som teda kráčala za stopami. Stromy boli rozrýpané a boli na nich škrabnutia. Videla som, ako vyteká zo stromov živica a ako ,, krvácajú".

  Pokračovala som ďalej v ceste, aj keď som mala stále pocit, že ma niekto sleduje. Určite som teraz vyzerala ako nejaká posadnutá krava, ktorá nájde svojho koňa za každú cenu. Obracala som sa na strany. Nikto tam nebol. Zrazu som počula hlasy:

,, Raven," šepkalo to v mojej hlave. Snažila som sa to z nej vytriasť, no nešlo to. Ten hlas som už niekedy počula. Bol mužský a patril Dereckovi. Dereck tu však nebol. Točila som sa do kruhu. Zrazu som ho zbadala. Mal na sebe čierny dlhý plášť a kapucňu na hlave. Tie oranžové oči však boli určite jeho. Nikto iný v mojom okolí také nemal.

,, Raven. Nechoď ďalej," približoval sa ku mne, čo mi začalo naháňať strach. Cúvala som do zadu, až som začala bežať. 

Pozrela som sa či je za mnou. Nikoho som nevidela. Pokračovala som vpred, keď sa Dereckova tvár objavila predo mnou. Zľakla som a skričala. Cúvla som a potkla som sa o nejaký hlúpy kameň. Bola som na zemi, keď sa jeho tvár približovala k tej mojej. 

,, Stačí len jeden bozk," pošepkal mi do ucha. Odsunula som sa. Nechcela som ho pobozkať. ani teraz a ani už nikdy. Toto už prestáva byť sranda. Nie, žeby zo začiatku bola, ale toto je dosť. Videla som, ako sa snaží, aby ma pobozkal. Ja som sa však začala plaziť po zemi. Chodila som po štyroch. Už som sa chcela dvihnúť, keď ma jeho ruka potiahla za nohu. Chcela som sa zachytiť nejakej pevnej veci, no žiadna tu nebola. Priťahoval si ma bližšie a bližšie. Rukami som sa zabárala do hliny. Už som cítila jeho dych na mojom chrbte. Mrazilo ma všade na tele. Začala som tuhnúť od strachu.

,, Dereck, daj mi pokoj,"kričala som.

,, Nemôžem," kričal aj on. Videla som, že niečo mu bolo. Takto sa nesprával. Nespoznávala som ho a ani som nemala ako, keď som ho poznala jeden deň. Mohlo sa mu stať čokoľvek. Mohlo mu prepnúť alebo ja neviem čo. Samej seba som sa teraz pýtala. Koho som to vlastne pobozkala ? Možno ma len chcel dostať alebo niečo také. To však boli iba moje myšlienky a uvažovanie.

,, Dereck, prosím," už som nevládala kričať a tak som sa zmohla len na šepot. Jeho oči ma prepaľovali a prebodávali. Mal taký uprený pohľad. Vrtela som sa a snažila som sa dostať z jeho pevného zovretia. Musela som uznať, že sila v ruke mu nechýbala.

,, Nedokážem s tým už viac bojovať a ver mi, že ti nechcem ublížiť," zrazu ma pustil a ja som sa postavila na odchod. Vytiahol si z vrecka ten istý nôž, ktorý som videla už včera. Obrátil ho na seba, čo som presne nechápala. Pre istotu som urobila krok vzad, keby si to náhodou rozmyslel a začal ho mieriť na mňa. Zrazu sa však nožom prebodol. Nôž zo seba vytiahol a bol celý od krvi. Teraz som už mala istotu, že sa niečo deje. Pobehla som k nemu.

,, Čo si to spravil? Ako si mohol?" kládla som mu otázky. 

,, Ja ...... Musel som, inak to nešlo. On ťa chcel dostať za každú cenu a preto ma využil," vravel potichu. Videla som, že už stráca život.

,, Kto ? Kto ťa vydieral ?" súrila som ho.

,, Erklas," povedal a hlava mu padla na moje kolená. Dereckovi som zakryla oči. Prečo? Ten kráľ musí byť riadny parchant, keď kvôli nemu zomrel Dereck. Ale prečo chcel ten bozk ? Pochybujem, že na rozlúčku. Muselo byť za tým niečo viac.

Dvihla som sa a ťahala ho za ruky po chrbte. Bol príliš ťažký a nevládala som ho dvihnúť. Preto som ho ťahala po hline. Ja viem. Možno to bolo surové, no horšie by bolo nechať ho tu ako zdochlinu. 

Ťahala som ho k táboru, no to som si nevšimla, že sú tam vlkolaci. Pozerali na mňa, ako keby som ho zabila. Možno to tak aj vyzeralo, ale pravda bola iná. 

,, Ja... Nie je to tak, ako to vyzerá," povedala som. Chlapi sa na mňa však stále takto dívali. Mali kamenné tváre a nemihli ani okom. 

,, Vypadni!" zakričal jeden z nich. 

,, Vážne. Verte mi," namietala som.  

,, Polož ho a vypadni!" zopakoval mi. Položila som Derecka na zem a ušla som do lesa. Nevedela som ani kde som a ani kam teraz smerujem. Oči som mala zaliate slzami. Malé slané kvapôčky mi stekali po lícach, tak po brade, až kým nedopadli na zem.

Prepáčte. Ja viem, že je Valentín a že by to malo byť romantické, no nie vždy to tak vyjde.