Hybrid I.

Nicolas je proste tvrdohlavý

Potom, ako som povedala Nicolasovi, že chcem, aby ma učil ovládať svoje schopnosti som počúvala text piesne, ktorú mi pustil on sám.

,, Nie, prepáč, ale tentokrát ti nemôžem pomôcť," 

Prečo? Bola som nahnevaná. Nie som predsa malá, aby mi niekto hovoril, čo mám robiť. Odišiel do izby, čo ma ešte viac nahnevalo.

,, Teraz zdrhneš ako chudák," 

Asi som to trochu prehnala, no bola to pravda. 

,, Ja neutekám. Chcem ťa chrániť," 

No určite.

,, Ja nie som malé dieťa, ktoré treba ochraňovať pred všetkým," bola to pravda. Nepotrebujem ,, sbs- kara ".
,, Ja sa do toho miešať nebudem," 

Povedal a mne už žila na čele navrela. Nabehla som mu do izby:

,, Ja ťa nepotrebujem k životu. Ak máš problém, tak sa zbaľ a odíď si do lesa. Jediné, čo som chcela bolo, aby si ma to naučil. Budem si dávať pozor," 

Vybehla som naňho a až potom som si uvedomila váhu tých slov. Zrazu sa začal baliť, teda aspoň to tak vyzeralo.

,, Čo to robíš?" 

Spýtala som sa nechápavo. Ja som to nemyslela vážne. Povedala som to z hnevu.

,, Nevidíš? Balím sa," 

Bože on je taký tvrdohlavý.

,, Ja som to nemyslela vážne," 

Bola to pravda, ale Nicolas je Nicolas. Vak si prehodil na chrbát. Ešte niečo hľadal v skrini, asi nejaké oblečenie. Vzal si tmavú bundu a obliekol sa do nej.

,, Ak ti iba to chýba ku šťastiu, tak ti brániť nebudem," 

Musela som niečo rýchlo vymyslieť, aby ostal.

,, Veď zamrzneš. Už je jeseň a ty chceš ísť do lesa. Zošalel si?" 

Tak toto asi nepomôže. Pomyslela som si.

,, Nezošalel a musím ti pripomenúť, že si to povedala ty," 

Stratila som slov. Postavil sa predo mňa.

,, Dovolíš?" stála som tam ako taký stĺp. Schytil ma za predlaktie a pretočil ma na jeho miesto.

Nicolas

Presunul som ju na moje miesto. Samozrejme, že by som nešiel do lesa. Chcel som však vedieť, čo povie. Na jej zastavenie som čakal.

,, Počkaj," 

Povedala Raven. Otočil som sa na ňu.  Jej oči boli nesmierne krásne, aj keď niekomu by prišli obyčajné, pretože ich má hnedé, avšak mne tak neprídu, lebo ak sa do nich zadívam trochu dlhšie, tak mám pocit, že mám prečo žiť, a to je zlé, preto lebo sa nesmiem na nikoho viazať.

,, Nechcem, aby si odišiel. Zvykla som si na teba a.... " 

Zastavila sa. Rozmýšľala, aké slovo použiť. Prestal som jej čítať myšlienky, aby som si túto chvíľu mohol vychutnať. Naplno a vsať každé jej slovo do pamäte.

" ......chýbal by si mi," 

Tie slová asi oľutovala, ale mne to stačilo. Bundu som zo seba zhodil, tašku hodil do kúta a hodil som sa na jej posteľ.

,, Nemala som ti to hovoriť, ale to, čo som povedala neznamená, že si budeš ľahať na moju posteľ. A čo sa tých schopností týka, tak som sa rozhodla. Buď mi s tým pomôžeš ty alebo si nájdem niekoho iného. Napríklad Michela. Tuším, že je starší ako ja," 

Snažila sa ma vyprovokovať a musím uznať, že jej to šlo veľmi dobre,ale so mnou to ani nehlo. Aj keď som pri jeho mene dostal nutkanie, ktoré prahlo po jeho krvi. 

,, Dobre. Budem ťa učiť, no musíš mi niečo sľúbiť," 

Začala jasať, no ako náhle som povedal slovo sľúbiť, tak zastala a pozerala sa na mňa ako na zjavenie. Ale aj tak bola krásna. Čo to vravím ? Už mi asi hrabe.

,, A čo také ?" 

Opýtala sa ma. Viem, čo som chcel povedať, no nevedel som ako. Ona je tvrdohlavá ako baran. Aj keby mala udierať hlavu o múr, a jej by niekto povedal, aby to nerobila, tak by si aj tak robila svoje bez ohľadu na to, ako ju to bude bolieť. Potom by to možno pochopila, ale to veľmi silno pochybujem, lebo už raz je taká aká je a pochybujem, že sa raz zmení...

,, Budeš si dávať pozor, nie, že to skončí ako minule," 

Prikývla mi. Aj tak ju budem zachraňovať ako minule, ale dúfam, že raz pochopí, že jej nechcem zle.

,, Tak kedy začíname?" 

Šla na to dosť rýchlo. Niektorí sa to nenaučia nikdy a ona to chce hneď. Tuším, že nie je veľmi trpezlivá.

,, Dnes už nie. Je večer a musíš trochu povoliť. Netlač na to,"

Raven

Strašne sa teším. A budem si dávať pozor. Čakala som, že bude chcieť niečo horšie. Bola som prestrašená. Avšak, všimla som si, že toto povedať nechcel.

,, Čo si chcel povedať?" 

Pozeral na mňa nechápavo. Som si stopercente istá, že myslel na niečo iné.

,, Kedy?" 

Zahováral. Presne vedel kedy a ja som to vedela tiež.

,, Nechcel si povedať, aby som si dávala pozor. Takže čo to bolo?" 

,, Myslím, že čítať myšlieky tu viem ja," 

Povedal rozhodne. To síce dokáže, ale pocit ženy je silnejší, ako nazerať do hlavy.

,, To síce vieš, ale som si istá, že si povedal niečo iné, ako si myslel," 

Tak teraz mi to už bude musieť povedať.

,, Nepoviem ti to. Je to osobné. Ak budem mať pocit povedať ti to, tak si píš, že sa ti zdôverím," 

Tak to bolo všetko, čo povedal. Z neho to proste nevytlčiem.

Tak ako sa páči ďalšia kapitola? 
Chcem sa všetkým čitateľom poďakovať, že si to prečítali až sem.
Stela237