Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

3. DECEMBER

„Mama?" vydýchla som šokom a vrátila mame objatie. Mama sa odo mňa so sladkým úsmevom dotiahla a pohladila ma po tvári.

„Moje odvážne a statočné dievčatko." Povedala hrdo a po mojej tvári sa rozlial šťastný úsmev a oči mi zažiarili radosťou.

„Za mojich mladých čias sme to považovali za hrdinský čin. Byť po mojom nosíš červený plášť, modré elasťáky a nagélujem ti vlasy vazelínou!" ozval sa prskavý, no čiperný hlas môjho starého otca. Len som sa nad ním zasmiala a rovnako ako otcovi, mu venovala detskú pusu do "vlasov".

„Za našich čias tomu vravíme samozrejmosť, dedko Claus." Povedala som flegmaticky a na dodanie efektu mávla rukou.

Dedko Claus sedel v kresle pred televízorom, v ktorom teraz opakovali priamy prenos z Washingtonu, kde sme momentálne rozdali posledné darčeky v tomto roku.

„Aj tento rok sme mali možnosť vidieť v akcii Santu v plnej paráde! A na scéne nechýbal ani náš čoskoro nový Santa. Ako sa im darilo? Máme pre vás malý zostrih ich spoločnej práce!" Len čo škriatok spravodajca dohovoril a spustili video, vzala som diaľkový ovládač a vypla televízor.

„Angela, my vieme kto sa zasluhuje o chod Vianoc. A to stačí." Snažil sa ma povzbudiť Krupica, no príliš sa mu nedarilo. Nemienila som však kaziť náladu aj jemu a tak som sa len veselo usmiala, čo zrejme vzal ako súhlas.

„Nepotrebuješ pomôcť s večerou, mami?" spýtala som sa milo.

„Zlato, zavolaj prosím ocka a bratov k stolu." S (falošným) úsmevom som prikývla a opäť vyšla z miestnosti. Dlhou chodbou som mierila do ockovej pracovne, kde trávil vlastne väčšinu času počas sviatkov.

Opatrne som zaklopala na dvere, spoza ktorých sa ozývali tri hulákajúce hlasy. Hneď ako sa ozvalo moje klopanie, hlasy na tlmené Pšššššt! stíchli a Steve mi otvoril dvere s tým najfalošnejším úsmevom aký kedy ľadový medveď videl.

„Mama vás všetkých volá k Štedrej večeri." Povedala som im s mojim toľko nacvičovaným poker faceom a otočila sa na päte. Pred odchodom som sa však ešte stihla otočiť a dodať:

„A len aby sa vedelo... Mne a zvyšku rodine na tom veľmi záleží. Tak sa skúste aspoň jeden deň v roku nehádať." Steve sa na mňa zahľadel akoby som zo saní zletela. To si myslí, že som hluchá alebo áno?

„Samozrejme, Angie. Vlastne som už aj tak chcel ísť." Venoval mi Arthur úprimný úsmev a vyšiel za mnou na chodbu. Steve za nami zabuchol dvere, čo som nejak neriešila, pretože každý na Severnom póle poznal jeho náladovosť.

„Tak o čom ste sa zasa hádali?" nahodila som tému a Arthur sa nepokojne ošil. Viditeľne znervóznel. Zraz nevedel čo s rukami, vadili mu vlasy, ktoré boli ako vždy dokonalé a všelijak si začal upravovať svoj Vianočný sveter.

„M-my sme sa nehádali..." očividne bol červený až na zadku, no vehemetne sa ma snažil presvedčiť o opaku tým, že mi klamal do očí. Kedy to už konečne skončí?

„Arthur nepokúšaj sa mi klamať!" varovala som ho. Sťažka si povzdychol a ruky vložil do vreciek, aby zakryl ako sa trasú.

„Vieš-no... Ide o to kto bude nový Santa." Vykoktal zo seba a ja som sa na ňom schuti zasmiala.

„Tak toto bola žhavá téma v jeho kancli? Arthur, obaja vieme, že to má byť Steve, tak prečo sa kvôli tomu hádať?" nechápavo som pokrútila hlavou a neustále sa usmievala.

„Ty to nechápeš, Angie." Zavrtel hlavou a zrýchlil krok. Môj úsmev opadol, keď som ho takého videla. Bol to môj malý bratček a bolelo ma vidieť ho smutného.

Dobehla som ho, schmatla za lakeť a otočila ho k sebe. Zodvihla som hlavu a pozrela mu do očí. (No tak som malá ako tučniak vo vajci...Tak sa z toho postavíme na hlavu!)

„Artie! Okamžite hovor..." povedala som vážnym, no i starostlivým tónom. Čakala som, čo z neho vypadne.

„Steve... ehm-ehm.... on ne-nechebyťsanta." Ty si mi prípad, Artie! Prvú polovicu zo seba ťaháš ako slimák pred skonaním a druhú časť na mňa div nevypľuješ aj s dušou.

„Ešte raz a pomalšie, prosím."

„Steve nechce byť Santom." Zopakoval mi zreteľne a pozrel na mňa s ľútosťou v očiach.

Tak JA Santom nemôžem byť, lebo som dievča. Môj vysnený džob prejde na JEHO hlavu a on to odmieta?! Uvedomuje si čo vlastne spravil?!

„Č-čože?!" nechápavo som na neho pozrela.

„No, že Steve nechce byť-„

„Ja som to počula! Len tomu nemôžem uveriť!" prerušila som ho, keď sa mi chystal vetu opäť zopakovať. So zhrozeným výrazom v tvári som si prehrabla vlasy a nedbajúc na Arthurove pokriky na moju osobu, som sa vydala naspäť do spoločnosti mami a dedka Clausa.

Posadila som sa za stôl, kde už sedeli všetci okrem mojich bratov a ocka.
Arthur si sadol oproti mne a venoval mi malý úsmev.

„Hlavne nikomu nehovor, že o tom vieš, comprende?" pozrela som sa na neho a v tvári mu videla obavy. Pomaly som prikývla a viac sa mu nevenovala.

Len čo vošiel do miestnosti aj zvyšok, svoj pohľad som zapichla do taniera a sledovala jeho bielobu. Miestami mi pripomínal sneh a inokedy dvoch ľadových medveďov páriacich sa v snehovej búrke.

Otec si sadol za vrch stola a oproti nemu dedko Claus. Ja som sedela po otcovej ľavici a vedľa mňa Steve. Mama bola po otcovej pravej ruke a vedľa nej najmladší z nás Clausových.

„Pomodlíme sa drahý?" vyzvala ocka mama, keď sa už dlhšiu dobu nič nedialo a otec ako hlava rodiny vstal.

„Zišli sme sa tu, aby sme... aby sme spojili nás a toto jedlo v jedno." Začal a ja som sa začala s Artiem uškŕňať. Zatiaľ čo Steve prekacoval očami.

„Ehm...a mali by sme poďakovať Bohu za jedlo a to, že sme sa tu opäť všetci stretli. A samozrejme za úspešné Vianoce vďaka mne a Stevovi. Tak na nového Santu." Zodvihol otec prípitok a my sme po ňom zopakovali.

„Na Steva..." zamrmlala som a odpila si z brusnicovej šťavy. Samozrejme... Ty a Steve ste opäť zachránili svet...

Pretočila som očami a Arthur mi za to uštedril kopanec do nohy. Sykla som bolesťou a úder mu vrátila.

„Prestaňte s tým!" sykol na nás Steve, zatiaľ čo mama nám naberala jedlo.

„Áno, pane." Znovu som pretočila očami a založila si ruky na hrudi.

„Tak dobrú chuť." Usmiala sa na nás žiarivo mama a všetci sme jej úprimný úsmev opätovali. Len čo sme sa pustili do jedla, všetci konečne stíchli a ja som sa mohla venovať svojim myšlienkam.

Ak je pravda, čo tvrdí Artie- a ja nemám dôvod mu neveriť- potom to znamená, že na budúci rok nie je žiaden Santa. Otec už svojich 70 Vianoc rozdal. A Steva do toho nútiť nemôže. Čo znamená.... že existuje šanca, aby som bola Santa?

Z myšlienok ma vytrhla až ďalšia hádka na zozname našej rodinnej rutiny.

„Ja chcem byť Santa!" zavrčal Steve. Niečo mi ušlo?

„Ale ja som právoplatný Santa, takže mám nárok aj na figúrku!" oponoval mu otec. Aha... Tak o toto tu ide. Každý rok hrávajú chlapi stupídnu spoločenskú hru, ku ktorej sa vlastne ani nedostanú, lebo sa vždy pohádajú o figúrku Santy.

Keď mi to už po polhodine dohadovania a prekrikovania začalo liezť na nervy, postavila som sa a vytrhla im tú figúrku z hnátov.

„Zvláštne ako sa všetci idete kvôli tej figúrke pozabíjať, keď v skutočnosti nechce byť ani jeden z vás Santom." Povedala som a figúrku vložila do vrecka na kabáte.

Až po krátkej tichej chvíli som si uvedomila, čo som vypustila z úst.

Ajaj...