Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

20. DECEMBER

„J-ja... Ty?" koktavo som sa ho spýtala a zmätene na neho pozerala. Otočil sa n mňa a šibalsky sa usmial.

„Ty budeš Santom?- Áno, Angie, budem Santa.- Ale to je perfektné, Nick!" zahral našu imaginárnu konverzáciu. Samozrejme som znela ako Theodor.

„Ale to je perfektné!" zopakovala som jeho slová a celá šťastím bez seba som ho objala, neuvedomujúc si čo robím.

„Ja viem. Ach, to by chcelo nejaký pamiatkový oný. Napríklad socha. Alebo obraz..." zasmial sa a začal mi ukazovať rôzne pózy. Najskôr mysliteľ, potom zvodný hráč baseballu a nakoniec veselý Santa. Smiala som sa ako ešte nikdy.

„Určite ti nejaký Ho-Ho jednotka zabezpečí." Usmiala som sa na neho a posadila sa na palubovku. Mohli sme sa rozprávať z očú do očú a naviac mohol aj šoférovať.

„Vysvetlíš mi prosím, čo je to vlastne tá Hou-Hou jednotka?"

„Je to HO-HO jednotka. A má na starosti tie našpeciálnejšie a najzložitejšie prípady. Napríklad záchranu Santu pred bdejúcim dieťaťom, alebo doručujeme zabudnutý darček." Obaja sme sa na seba veľavýznamne usmiali a ja som pokračovala vo vysvetľovaní:

„Založila som ju ja, keď som mala okolo štrnástich. Vtedy ma asi najviac trápilo, že nebudem nikdy robiť svoju vysnívanú prácu, tak som si založila vlastnú jednotku. Oco s tým samozrejme súhlasil, ale pár škriatkov z velenia bolo proti. Našťastie, jednotka vznikla tak či tak. Vysielali nás von dosť často. Ale potom prišiel Steve s svojimi technológiami a ja s partiou sme boli odsunutí. Znova. Nepotrebovali nás a tak sme si našli iné záujmy. V baliarni, technologickom centre, na bezpečnostnom a tak ďalej. Ja som však ako veliteľ nemohla robiť nič iné a tak som sa účastnila každých Vianoc a rok čo rok, zomierala za živa, pri pohľade na Steva s otcom. Dnes ma po dlhej dobe zavolal. A hneď dva krát za noc. Náš najväčší úspech do teraz." Veľavravne som na neho pozrela a čakala na jeho reakciu. Chvíľu to spracovával a potom prikývol. Nič viac? Žiadne chápem ťa alebo to je mi ľúto nebude?

„Prečo si sa vlastne rozhodol tak narýchlo, že budeš Santom?" zmenila som téma. Radšej...

„Niekto mi veľmi rázne prehovoril do duše." Zazubil sa na mňa a ja som sa dosť možné začervenala. To mali moje škriekance na neho až taký pozitívny účinok? Dúfam len, že mi tým nechce naznačiť, že to robí z donútenia!

„Nie nerobím do z donútenia." Prehovoril, akoby mi čítal myšlienky. Chcela som sa ho pýtať ako vedel na čo myslím, ale znova ma prerušil:

„Nie, nečítam ti myšlienky. Iba občas hovorí tvoj výraz namiesto teba." Zasmial sa a ja som sa zamračila. To vôbec nie je pravda!

„Napríklad práve teraz si myslíš, že to nie je pravda." Zasmial sa na mne a ja som nechápavo otvorila ústa. On proste musí čítať myšlienky! Asi si začnem čiapku vypchávať alobalom.

Ale celkom vtipné a roztomilé, že vie na čo myslím. Popravde to vo väčšine prípadov nikto neodhadne. Dobre, nikto to neuhádne.

Čo v tom teda je, že on to dokáže? To sme nejaké spriaznené duše, či čo? Nie, že by nebol pekný. Práve naopak. Pieskové oči, orieškové vždy veselé oči, dlhé nohy, vypracované ruky a vždy veselý úsmev. Vlastne sa čudujem, že ešte nemá priateľku. Žiť v normálnom svete, skočím po ňom hneď ako okolo mňa prejde.

Skúmavo sa na mňa pozrel a priblížil sa ku mne. Potom sa s uchechtnutím odtiahol a potichu zamrmlal: „Vedel som to."

„Čo také?" spýtala som sa ho. Prisahám pri svätom tučniakovi, že ak uhádol na čo myslím, tak sa zakopem po hlavu do zeme a budem sa hrať na mrkvu!

„Vedel som, že sa ti páčim. Na to si myslela, však?" úkosom na mňa pozrel a sebavedomo sa usmial.
Asi by som si mala pripraviť hriadku.

„Samozrejme. Ty sa mi páčiš a ja som Jednorožec Severský." Usmiala som sa sarkasticky.

„Jedného dňa to aj tak priznáš." Povedal si popod nos, zrejme tak aby to nikto nepočul. Škoda, že mám uši ako radary.

„Prosím?" zaprovokovala som a čakala či to zopakuje. Ale on si len nervózne odkašľal:

„No, že už sme takmer v Austrálií."

„Aha. Tak to by sme si mali pohnúť, pretože za dvadsať minút svitá." Povedala som vážne a Nick sa pozrel na východ, kde už takmer vykúkalo slnko spoza oceánu.

„To stihneme. Musíme!" povzbudzoval sám seba a popohnal soby.

Ak si myslí, že len on vie čítať v ľuďoch, mýlil sa. Mám roky praxe v rozpoznávaní pocitov a emócií u ľudí. Vždy pri mne radšej vyjdú s pravdou von. Ale on nie. Stačilo mi pozrieť sa na jeho trasúce sa ruky.

Klamal...