Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

15. DECEMBER

Krajšie prebudenie, ako to, že som zostala visieť len za ruku cez okraj saní, som si asi ani želať nemohla.

„Nick!" Pevne som sa chytila oboma rukami za okraj a v sekunde bol pri mne Nick, ktorý ma vyťahoval.

Moc mu nepomáhalo ani to, že sa soby znovu splašili. Trochu ma povytiahol a zvyšok som zvládla aj sama. On zatiaľ schmatol oťaže a snažil sa usmerniť soby. No oni však nereagovali. Strhávali nás zo strany na stranu. Zatiaľ čo on bojoval s našim pohonom, ja som vzala košík so psom do rúk a uistila sa, že bude v poriadku.

„No ták! Pŕŕŕ!" zvolal prísne a štvornohé parohaté stvorenia pristáli na zemi. Zoskočili sme so saní a kontrolovali škody. Podľa všetkého sme pristáli neďaleko nejakého väčšieho mesta.

„Vypadá to v poriadku. Zdá sa, že sa iba odrel lak a soby sú v menšom šoku. Nič čo by sme nezvládli." Skonštatoval Nick spokojne.

„Ale aj tak ich musíme nechať oddýchnuť." Dodal po chvíli a založil si ruky v bok.

„Neďaleko je mesto. Môžeme zaskočiť tam. Najesť sa, zohriať a potom sa vrátiť sem." Navrhla som. Môj nápad sa mu zrejme zapáčil, pretože uznanlivo prikývol a zvesela sa usmial.

„To znie fajn. Ale nemôžem tam ísť ako šašo." Poukázal na svoj oblek.

„Nie šašo, ale Santa, drahý Nickolas." Zamračila som sa na neho a vybrala šteňa z košíka.

„V saniach myslím zostalo tričko a nejaká bunda, ktorú sme nechtiac stiahli tiež." Mykla som ramenami a otočila sa od neho preč. Po chvíli sa predo mňa postavil v červených gatiach, ktoré už na sebe mal, bielom tričku a tmavozelenej koženej bunde. Čierne topánky vyzerali, tiež schopne.

„Vyrážame." Zazubila som sa na neho a bez toho, aby som na neho počkala, sa rozkráčala smer mesto.

Absolútne sme nevedeli, kde sa nachádzame, preto bol pre nás menší šok, keď sme zistili, že sme v Holandsku. Také veterné mlyny nikde inde nestoja.

V meste našťastie nebolo priveľa ľudí. Obchádzali sme pozatvárané kaviarne, čajovne a dokonca aj obchody s marihuanou.

„Tak a je to jasné. Sme v Amsterdame." Uznala som a Nick mi venoval pochybovačný pohľad.

„A ako to vaše vševedenstvo zistilo?" spýtal sa so značnými pochybnosťami, čo sa môjho úsudku týkali.

„No, na jednu stranu sme obišli asi tri obchody s marihuanou a potom je tu ten obrovský nápis I AMSTERDAM." Povedala som a ukázala na obrovský nápis, uprostred parku hneď za ním. Vyšlo z neho iba tiché Ou...

Pretočila som očami a kráčala ďalej. Okamžite mi však bol za pätami. Ja som sa však venovala psíkovi v mojom náručí.

Keď sa to tak vezme, Amsterdam je asi najkrajšie mesto sveta. Vezmite si len koľko kanálov je tu. 165! To je dokonca viac ako v Benátkach. Ešte krajšie to vyzerá, keď sa na hladine vody odrážajú svetlá z pouličných lámp. A keď k tomu prirátate aj vianočné svetielka a stromčeky, dostanete nádherný večer a vianočnú atmosféru akú nezažijete ani na severnom póle. A to je vlastne domov Vianoc.

Arthurovi by sa tu páčilo. On a mama majú úplne rovnaké povahy, preto nepochybujem, že by sa tu mama okamžite zasnívala rovnako tak ako aj ja teraz.

A nie len pre to, je to krásne mesto. V jeho uliciach je radosť dýchať. Ten čerstvý vzduch vás za každú cenu nabudí. A to len vďaka tomu, že občania Amsterdamu viac používajú bicykle ako autá. Dohromady je v tomto meste viac bicyklov ako ľudí. 880 tisíc bicyklov a 811 tisíc občanov zaplňujú každý deň ulice Amsterdamu. Vlastne ma ani neprekvapuje, že bicykle sú v tomto meste najkradnutejšou vecou. Každý rok tu zmizne viac ako sto tisíc bicyklov. Bicykle a vysoké úzke domy robia toto mesto tak výstredným a špeciálnym. Domčeky sú zväčša vysoké len preto, že v minulosti sa zdaňovali obydlia podľa šírky domu. Preto ľudia stavali vysoké a úzke domy, ktoré boli nalepené jeden na druhom. Možno tou výškou domov niečo dokazovali. Napríklad výšku Holanďanov. Muži merajú cez 184 centimetrov a ženy zasa nejdú pod 170. Pri nich sa cítim ako škriatok. Ale zrejme Nick je medzi svojimi. Medzi ním a Holanďanom by ste nenašli jediný rozdiel. Možno až na oči. Miesto modrej sú orieškovo hnedé.

Je až zvláštne, že takáto metropola bola kedysi iba obyčajnou rybárskou dedinkou. Odvtedy sa však veľmi veľa zmenilo a do mesta prišlo veľa cudzincov. Mesto Amsterdam nesie aj titul najviac multikulturárne mesto sveta spolu so svojimi občanmi 178 národností. Nie je to zaujímavé? Ja som vlastne ani netušila, že toľko národov existuje.

Po pätnásť minútovej prechádzke sme sa posadili na lavičku a šteňa som položila na svoje kolená. Nick si ku mne prisadol a viac sa ku mne natisol, keď zaregistroval, že som si potichu kýchla. Zabalil ma do svojho medvedieho objatia a ja som sa pohodlnejšie uvelebila v jeho teplom zovretí. Ulicu osvetľovali červené lampy, čím vytvárali dokonalé prítmie, ale zas ani príliš tmavé. Najbezpečnejšie miesto v Amsterdame, Red Light District a má najhoršie osvetlenie. Celkom irónia, nie?

„Si nejak neobvykle tichá." Uškrnul sa Nick a na mojej tvári sa objavil malý úsmev.

„Vnímam atmosféru. A ty tiež toho veľa nenahovoríš, nezdá sa ti?" potichu som kýchla a viac sa k nemu privinula. Predsa len bol môj jediný zdroj tepla.

„Premýšľal som nad tým ako by sa tu páčilo mojej rodine. Vieš celá tá atmosféra a to všetko. Príde mi nefér, že ja si istým spôsobom užívam a oni sa o mňa strachujú. Hoci už pár krát by to bolo oprávnene, ale aj tak. Chýbajú mi a neviem či to bez nich zvládnem.

„Vieš, že si ich môžeš vziať na pól so sebou?" pozrela som na neho a on smutne pokrčil ramenom.

„Ani neviem, či by so mnou šli. Tú pekáreň máme v rodine už dlho a nemyslím, že by ju mama alebo teta nechali len tak a odišli so mnou na pól. Na to ju mám aj ja príliš rád."

„Dá sa to vyriešiť aj inak." Povedala som a pokrčila ramenami. Zaujato na mňa pozrel a čakal, čo zo mňa za zázrak tento raz vypadne.

„Santa dvadsiaty ôsmy. Žil civilný život a pracoval ako knihovník. Pred Vianocami s rodinou odišiel na pól, rozniesol darčeky a potom sa vrátili naspäť do Bosny. Každému povedali, že idú na dovolenku alebo lyžovačku a bolo. A keď chodievali každý rok, postupne to každému prestalo byť divné a už to brali ako samozrejmosť, že rodina Halilović chodí na Vianočné sviatky preč z krajiny alebo aspoň mesta."

„Halilović? Nie ste náhodou Clausovci?" spýtal sa ma nechápavo a pozrel na mňa ako na minuloročný sneh.

„Sme. V minulosti sa viac krát stal prípad podobný dnešnému. Ak nikto z rodiny Santom nechcel byť, S-3 vybral náhradníka. Tak sa dostal Stanley Claus k postu Santa. Odvtedy je to v našej rodine rovnako, ako vaša pekáreň." Dokončila som svoje rozprávanie a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Môžem žiť úplne normálny život a zároveň byť Santom?" spýtal sa, ale viac mi tá otázka vyznela ako rečnícka a preto som radšej zostala potichu.

„Mali by sme sa vrátiť." Povedala som, keď mi už zostávala zima aj skrz to, že ma ohrieval Nick.

„Dobrý nápad." Obaja sme sa postavili zo studenej lavičky a kráčali naspäť k saniam.

Kto by bol povedal, že ten pes je taký ťažký? Idú mi ruky odpadnúť!

Nick si môjho problému zrejme všimol a vzal mi šteňa z rúk.

„Aký zlatý pár." Zavzdychala nejaká staršia pani. Už-už som sa jej chystala niečo drzé odseknúť, ale prerušil ma Nick:

„Ďakujeme, teta." Vzal ma za ruku a radšej ma potiahol od tej milej staršej dámy preč.

„Ešte chvíľu a utrhla by si jej hlavu." Zasmial sa Nick na mojom výraze, keď sme boli dostatočne ďaleko od tety.

„Nechýbalo veľa!" potvrdila som mu jeho mienku vražedným tónom. Môj pokus pobaviť ho, zaručene vyšiel.

„Ešte zajtra by som ťa musel od nej trhať." Pridal sa k mojej hre naoko vážne a uznanlivo prikyvoval s každým slovom.

„Ak by z nej niečo zostalo." Dodala som presvedčivo a pokrčila ramenami. Len sme sa obaja na sebe zasmiali a pokračovali ďalej k saniam.

„Nie, nie, nie, nie!" začal hysterčiť, len čo boli sane na dohľad. Najskôr som nechápala čo sa stalo, ale potom mi to udrelo do očí.

Dva soby boli fuč...

if(J