Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

19. DECEMBER

„Konečne rozumné slová." Rozhodila som rukami a pohla sa k člnu.

Na naše šťastie celý večer pofukoval vietor. Preto, keď sme dotlačili čln na vodu, plachta sa napla a ťahala nás po vlnách preč.

„Je nejaká šanca, že nájdeme tie sane?" spýtal sa ma zatiaľ, čo pádloval provizórnym pádlom v podobe dosky, ktorá odpadla.

„Vlastne je. Soby síce vedia lietať, ale príliš toho za ušami nemajú. Tie parohaté kone pobežia kým ich niekto nezastaví. Ak boli v správnom uhle, potom by mali obkrúžiť Zem." Postavila som sa tak prudko až sa čln zahojdal a sledovala oblohu.

Nick pripravil napodobeninu kotvy z lana a dosky. Soby našťastie neleteli vysoko a ak hodí správne, kotva by sa mala zachytiť o sane. Alebo soba.

Zostali sme v úplnej tichosti, pripravení na lovenie saní. Koniec lana som mala uviazaný okolo bokov a pevne som zvierala lano v rukách, zatiaľ čo môj spoločník sledoval oblohu s kotvou v ruke.

„Už letia." Roztočil dosku v ruke, len čo boli sane na dohľad.

„Poďme si stopnúť odvoz." Uškrnula som sa.

Nick vyhodil kotvu do vzduchu, no príliš skoro a vyletela nad sane. Na moje šťastie sa nejako zachytila o postroj jedného zo sobov. Milujem ťa Prancer!!!

Sane ma so sebou strhli z člna. Cítila som sa ako šarkan. Ale musím uznať, že veľmi elegantný šarkan.

Začala som po lane šplhať nahor, čo mi chvíľku trvalo, ale nič čo by som nezvládla. Po pár minútach som vysadla na Prancera a odpútala zo seba lano. Uvoľnila som dosku a nechala našu kotvu padnúť do vody. Prešplhala som cez chrbty sobov až do saní, kde som sa unavene zvalila na podlahu.

Potom prišlo to uvedomenie. Budem musieť šoférovať... Šokom som vystrelila do sedu a pozrel na tie smrteľné nástroje. Opraty viseli vo vzduchu a vysmievali sa mi. Toto nezvládnem!

Opatrne som sa ich dotkla a obmotala si ich okolo rúk. Fuu, takže na tri.

RAZ...

Nič to nie je. Iba potiahnem a zastavím ich. Potom to otočím.

DVA...

Ale čo ak to dopadne ako naposledy?? Bože, veď ja zabijem samú seba! Bude sa to rátať ako samovražda?

TRI...

Teraz alebo nikdy.

Potiahla som za opraty a soby na moje najväčšie prekvapenie spomalili. No to je dobré na začiatok, nie?

„Opatrne..." potiahla som soby ľahko doprava a oni ma poslúchli. Otočila som ich smerom k Nickovi na člne.

„Áno, ja šoférujem sane!" vypískla som nadšene a od radosti vyskočila. Dasher po mne zazrel, tak som radšej prestala a nahodila svoj profesionálny výraz.

„Prepáčte..." ospravedlnila som sa, načo sa Dasher spokojne otočil dopredu.

„Moc to ešte neviem ovládať, takže.... bude vám stačiť ak vás poprosím, aby ste s tým pristáli na vode?" Naozaj sa práve rozprávam so sobmi? Asi mi z toľkého šťastia preskočilo.

Alebo...možno aj nie.

Vixen potiahol opraty tak, že mi vypadli z rúk a soby si sami vzali na starosti pilotovanie. Pomaly klesli tesne nad vodu a tak sa priblížili k Nickovi. Ten rýchlo naskočil, keď okolo neho sane prelietali. Zle si však vypočítal vzdialenosť a tak doskočil iba na okraj saní. Zapotácal sa a strácal rovnováhu. Bol by spadol do vody, ale ja som ho pohotovo schmatla za tričko a pritiahla ho k sebe.

„Vďaka." Usmial s na mňa vďačne a položil vystrašeného psíka na sedačku. Ten keď zaregistroval, že už sedí v starých dobrých saniach, viditeľne sa upokojil a šťastne zaštekal.

„To som ešte nezažil, aby niekto stopoval sane!" ozval sa dedkov hlas. Otáčala som sa dookola seba, ale pochopila som hneď ako som ho zbadala na palubnej doske. Tam kde predtým svietila adresa Megan, teraz svietila jeho tvár.

„Zostáva vám hodina, mládež. Steve ešte tankuje a dobíja S-1, ale čoskoro sa k vám prirúti. Dobrá práca. Obom vám to ide skvelo. Mama ti odkazuje, že vám to hádam ide spolu lepšie, Angie. Musím ísť, pretože prichádza Stew." Nestihla som mu ani nič povedať a dedko zmizol z obrazu. Hovor však naďalej prebiehal.

„Hľadal som ich všade. Naposledy ich videli niekde pri Madagaskare. Prečo si ju tam len posielal? Čo ak sa niečo stane?" Samozrejme Steve, si robí starosti. Aby som niečo nepokazila...

„Nič nepokazí. Darček doručia v poriadku." Podporil ma starý otec veselo.

„Myslel som ju. Tie sane sme zakázali z nejakého dôvodu! To ty si ju tam nechal bez dozoru a vypadla z nich. Nebyť Čižmárika a mňa...Ak sa jej niečo stane-„

„Nestane sa jej nič. Je to dcéra svojho otca! A naviac má so sebou toho jej anjela strážneho. Nickolasa. Je to húževnatý chalan. Obaja si navzájom pomáhajú. Je vylúčené, aby neuspeli! Skončil som!" To boli posledné slová, ktoré sme počuli.

Takže tak to je! To ja som ten človek, kvôli ktorému zakázali Evu! Ja som vypadla z tých saní. A k tomu ten krpec malý, odporný ma zachránil? Je síce na mňa zlý a drzý, ale keď sa vrátim dlžím mu objatie. A Čižmárikovi tiež...

„Ty si vypadla zo saní?" zasmial sa Nick a vzal opraty do svojich rúk.

„To je dlhý príbeh." Mávla som nad tým rukou s úsmevom.

„V tom prípade sa už teším, keď mi porozprávaš. Máme na to celý rok. Potom už budem trochu zaneprázdnený." Zazubil sa na mňa a popohnal soby.

„To znamená?"

„Že by mali Santovi prešiť kostým. Pretože si nemienim nechať narásť brucho."

C