Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

2. DECEMBER

Pííííp pííííp pííííp

Povedzme si úprimne.... Koľkí z vás už čítali príbeh, ktorý sa začínal budíkom? Presne!

Náš začína, pre zmenu, poplachom.

"Čo sa stalo?!" ozval sa mocný hlas z veliaceho mostíka. To bol Steve. Môj mladší brat, ktorý to tu všetko vedie a teoreticky má Vianoce pod palcom, aj keď ešte nie je Santom. (A ani by nemal byť!)

Všetci vo veliacom centre pozerali na obrovskú obrazovku, na ktorej záber ukazoval ocka, ako sa skrýva za čelom postele a- panebože! Prebudené dieťa. Mohlo mi dôjsť, že by poplach nevybliakaval len tak pre nič-za nič.

"Steve!" zakričala som na svojho brata, no ten ma ako vždy ignoroval. Aaargh! Ty jeden vypasený škriatok v malom obleku!

"Steve! Ocko je v ohrození. Musíš ma tam pustiť!" zakričala som na neho. Po chvíli predsa len na mňa pozrel s obavami v očiach. Neboj sa, tú tvoju akciu ti nezkazím...

"Choď! A vezmi so sebou HO-HO jednotku!" rozkázal prísne. Zasalutovala som s nadšeným úsmevom a rozbehla sa preč z veliaceho centra. Zapla som si malú vysielačku, ktorú som si zastrčila za ucho a prísnym hlasom zavelila:

„Všetci škriatkovia HO-HO jednotky sa dostavia do nákladného priestoru. HNEĎ!" cestou som si navliekala svoj červený kabát s bielym huňatým lemom okolo rukávov, goliera a spodného lemu. Pozapínala som veľké čierne gombíky a v tú chvíľu som rozrazila dvere v nákladnom priestore, kde bolo nastúpených štyroch najlepších škriatkov, akých táto loď vezie.

Priložila som si ruku s náramkom, kde bol mikrofón vysielačky, k ústam a povedala:

„Steve, otvor dvere." Steve mi samozrejme neodpovedal, no namiesto toho sa otvorili obrovské dvere ako v nákladných lietadlách. Vlasy mi prečechral studený vietor, no môj úsmev sa len zväčšil. Konečne trochu vzrušenia!

Škriatkovia postupne povyskakovali z lietadla a ja, ako veliteľka, som vyskočila posledná.

Zatiaľ čo si tak letíme vzduchom, si dovolím vám vysvetliť, celé haló okolo lode a Steva. Vec sa má tak, že odkedy začal ockovi do všetkého pchať ten svoj krivý nos (to máme v rodine), Santa už nepoužíva klasické sane ťahané sobmi. Namiesto toho sme prešli na zmodernizovanú a plne vybavenú loď S-1 s hyperpohonom. Má to svoje pre aj proti. Rozhodne rozdáme darčeky rýchlejšie a zostane nám tak ako pre rodinu viac času, ale už v tom nie je tá atmosféra ako kedysi. Dedko Claus tvrdí, že každý nový Santa, by sa mal aspoň raz previesť v saniach so sobmi. Steve patrí k výnimkám. ON totiž ani nevie ako sa tie sane používajú. Nechajme už Steva Stevom a vráťme sa k podstatnejšej časti. MNE!

„Na tri!" snažila som sa prekričať hučiaci vietor, no ledva som počula samú seba. Škriatkovia však pochopili a začali odrátavať na prstoch. Pri čísle tri rozprestreli padáky, ktoré len mierne spomalili náš pád.

Dopadla som na rovné nohy a tak isto aj moja jednotka. Na hlavu som si nasadila čiapku s brmbolcom a sama pre seba zamrmlala:

„Houhou..." taký osobný vtip Clausovcov.

„Obkľúčte dom a zistite, ktorá izba je červená." Moje rozkazy berú škriatkovia veľmi vážne. Predsa len som Santova dcéra a oni chcú veľkonočné prémie...

„Rolnička, zneškodni domácich mazlíčkov. Krupica, dozeraj na rodičov. Vločka? Skontroluj prosím susedné domy." Dodala som rozkazy do vysielačky a sama podišla k hromozvodu. Vyliezla som po ňom až na snehom pokrytú strechu a skontrolovala strešné okná. V slúchadle sa mi ozval hlas Snežienky: